christopher Nolan neštudoval filmovú školu, ale anglickú literatúru v Londýne. Všetko o tvorbe filmov sa naučil práve ich vytváraním. A začal veru poriadne skoro, už ako sedemročný natáčal na otcovu kameru svoje prvé výtvory. Teraz má 50 rokov a stále ho to nepustilo. Pričom tvrdí, že veľkosť jeho filmov nezáleží od rozpočtu alebo výpravnosti, ale od dôležitosti filmu pre neho samotného. 

 Pre neho je preto určite veľkým filmom aj jeho celovečerná prvotina Following (1998), ktorú dokázal natočiť za šesťtisíc libier po víkendoch, len so svojimi kamarátmi. Výsledok: parádny čiernobiely triler. Už v ňom bolo badať prvky jeho osobitého štýlu, ktorý sa naplno prejavil neskôr. Akurát tých peňazí na to už potom dostával o trošku viac, a tak si mohol aj viac dovoliť. Typickým sa pre neho stala najmä hra s časom, napríklad rozprávanie prostredníctvom obrátenej chronológie. Ale poďme pekne od konca.

chronológia

Nolanov zatiaľ posledný film Tenet (2020) narazil minulý rok na vírus, ktorého meno sa nevyslovuje. A aj keď sa dúfalo, že práve tento film vráti divákov do kín (lebo nejaké boli minulé leto otvorené), výsledok nebol úplne presvedčivý. Chyba však nebola v samotnom filme, ale skôr v prehnane vysokých očakávaniach tak investorov, ako aj kritikov. 

Reakcie boli väčšinou vlažnejšie, ako si film zaslúžil. Vyčítali mu hlavne, že bol príliš komplikovaný, a že „fyzika prevážila nad filozofiou“. Ale pre jeho fanúšikov tá komplikovanosť určite nebola na škodu. Práve naopak, pozreli si ho s chuťou znovu. Najmä ak sa prvýkrát nedokázali zorientovať v časovom bludisku. Mimochodom, Nolanova produkčná spoločnosť Syncopy Films má v logu práve bludisko. 

Veľmi úspešne sa dá namietať aj proti výčitke, že Tenet nemal myšlienku. Jednak šikovne tematizoval „boj budúcnosti so súčasnosťou“ – čo je vcelku aktuálne hlavne v situácii, keď sme nedávno boli svedkami ničenia sôch významných osobností histórie. Lebo veď súčasnými očami videná minulosť sa niektorým zdá hrozná a treba ju prepisovať alebo rovno zničiť. V Tenetovi je tiež prítomná originálnym spôsobom reflektovaná tvorba filmu ako takého. Hlavný hrdina sa totiž pohybuje v čase dopredu a niekedy aj naspäť, pričom ani tvorba filmového scenára nejde vždy len chronologicky dopredu, ale niekedy aj od konca späť. Pretože tvorca vie, ako sa príbeh skončí a k začiatku sa prepracuje až následne.

Reflektovanie filmovej tvorby v rámci príbehu je prítomné aj v iných Nolanových filmoch. Podobne by sa dal chápať Počiatok (2010), v ktorom je ponáranie sa do snov – kde čas plynie inak ako v realite – vlastne ponáraním sa do filmovej reality. Alebo taký Dokonalý trik (2006), film o dvojici súperiacich kúzelníkov – veď filmy sú predsa tiež len dokonalá ilúzia. A takto by sa dalo pokračovať ďalej. 

„Slovo kino je veľmi dôležité, pretože Nolanove filmy najviac vyniknú v prítmí kinosály na veľkom plátne s dokonalým zvukom. Nevyrovná sa tomu ani domáce kino, ani televízia.“

Ďalším spoločným znakom Nolanových filmov je posadnutosť hlavného hrdinu pomstou alebo dosiahnutím nejakej úlohy a zároveň častá strata milovanej osoby. Až by človek čakal, že sa tým Christopher snaží riešiť nejaké osobné traumy. Aj tomuto klišé o rozorvanej osobnosti umelca sa však úspešne vyhol – o tom svedčí letmý pohľad na 23-ročné manželstvo a 4 deti. A aby toho nebolo málo, svoje filmy robí s manželkou, ktorá je filmová producentka.