v hádke o tom, či už máme od príbehu ukončeného v roku 1989 dostatočný odstup, neexistuje správna odpoveď. Generačné prepojenia s érou socializmu sú slabšie, ale spomienkový optimizmus stále žije. Politické objednávky na to, čo z tohto obdobia zdôrazniť, alebo naopak odignorovať, už nikoho nezaujímajú. Objavia sa len výnimočne – napríklad, keď niekto na námestí vykladá o Dubčekovi ako o centrálnej osobnosti Novembra. 

Uznávaný český historik sa nenechal vyrušiť podružnosťami. Zdôrazňuje, že komplexný pohľad na totalitný režim stále chýba. Vznikali iba oslavné práce o úspechoch budovania socializmu. Alebo z druhej strany pub­licistika o aktéroch protikomunistického odboja. Pri reinterpretácii socialistického Československa stačilo mechanicky vymeniť znamienka „plus“ a „mínus“, pritom „revízia pôvodného ponovembrového prís­tupu, ktorý skúmal represie režimu a odpor proti nemu, spočíva nie v obhajobe režimu, ale v rozšírení registra tém historickej látky“. 

Autor je oslobodený od marxistickej viery v dialektiku dejín. Vie, že „politické dejiny sú dejinami ľudí, teda popisom činností konkrétnych osôb, predovšetkým z radov vládnucej elity.“ V doteraz napísaných dejinách socializmu ľudia chýbali. Náhradou bol kult osobnosti. Po ňom nasledoval anonymizovaný výklad o „ľude“ alebo „vedení strany“.