o projektoch Ztohoven píšu častejšie zahraničné médiá než tie slovenské. Na ich rozsiahle projekty treba nielenže celú organizovanú skupinu, ale aj veľký mediálny priestor. Nie sú to teroristi, hoci ako skupina často končia pred súdom. Súdy a právne dôsledky sú popri upozorňovaní na dôležité témy súčasťou ich koncepcie. Okrem umelcov sú členmi aj právnici a časom k nim pribudli aj technicky zdatní hekeri. Činnosť skupiny Ztohoven sa sústreďuje na projekty, ktorých snahou je verejne exponovať intuitívne pocity hraníc slobody v dnešnej spoločnosti, ktoré sa nedajú dostatočne komunikovať bežnými formami. Preto skúmajú hranice inak než bežní umelci – sociálnym inžinierstvom či hekovaním verejného priestoru.
Relativita vnímania projektov skupiny Ztohoven sa dá znázorniť takto: za atómový výbuch v živom vysielaní v roku 2007 dostala skupina pokutu 150 000 Kč. Napriek tomu tento projekt s názvom Mediální realita vyhral cenu Národní galerie. No nie je to len o kontroverznosti či úsilí o mediálnu pozornosť. Na diela Ztohoven sa treba pozerať ako na knihu, ktorej kapitoly na seba nadväzujú.
vlnenie hladiny
Projekt Mediální realita mal zaujímavý začiatok. „Prvým zámerom nebolo napadnúť kamery v horách, ale nápad heknúť najpoklesnutejší program priamo v televízii: vysielanie telešopingu. Najskôr sme pred kamerami živej panorámy chceli hrať bábkové divadlo. No keď sme tie kamery obchádzali, zistili sme, že jedna z nich sa dá heknúť, lebo mala analógový vstup. A vtedy to otvorilo úplne inú tému. Uvedomili sme si, že je to fenomenálny moment,“ spomína Roman Týc na formovanie scenára projektu Mediální reality, po ktorom Česká televízia zaviedla nové formy ochrany kamier a vysielania.
Na súde pri vyšetrovaní kauzy sa odkryla ďalšia vec: verejnoprávna televízia a jej dvojité financovanie programu. Z umeleckej skupiny sa tak stala sofistikovaná aktivistická skupina: „Zrazu sa intuitívne dostávate do prostredia, ktoré nie je zdravé, no len čo sa tam objavíte, začnete to rozkrývať a objavovať.“ Roman Týc vysvetľuje: „Nie je prácou umelcov, aby také veci pomenúvali. Ide skôr o to, vyhrabať ich zo zeme. Vyhrabeš to a necháš to ležať. A potom sa ďalší pozerajú na to, čo to je a snažia sa to opísať. No to už nie je vecou umeleckej skupiny. Naša úloha je urobiť vizuálnu koláž, pracovať na abstraktnej rovine a hovoriť o probléme, ktorý pociťujeme. Až potom prídu na rad teoretici, politológovia a ďalší.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.