Odovzdávanie Ceny Dominika Tatarku za rok 2020 z .klubu pod lampou.
Rozhovor s Danielom Liškom:
dlhý čas žil na pokraji chudoby na predmestí Košíc. Nemal veľa priateľov, nepotrpel si na akademické debaty, ani si príliš netykal so svojím rodným mestom, ktoré mu príliš nerozumelo a považovalo ho skôr za starosvetského blázna či rovno pustovníka. Napriek tomu všetkému je maliar Július Jakoby považovaný za jednu najvýraznejších postáv košickej výtvarnej scény dvadsiateho storočia a jeho význam už dávno prekročil brány mesta. „Pamätal si celé 20. storočie. Je jeho kronikárom,“ hovorí Daniel Liška, editor novej knihy Jakoby Retrospektíva o diele tohto výtvarníka so skvelou maliarskou technikou, ktorého doménou bolo až dokumentaristické zachytávanie života obyčajných ľudí, ktorí vďaka jeho géniovi na nás prehovárajú aj dnes.
Júliusa Jakobyho ste osobne poznali. Aké máte na neho spomienky?
Keď košické Artforum prišlo s myšlienkou vydať knihu, hneď som sa vrátil v spomienkach späť o viac než päťdesiat rokov, na prvé stretnutie s ním, keď zo mňa chceli v rodine spraviť maliara a môj otec dohodol schôdzku medzi mnou, Jakobym a Ľudovítom Feldom, aby ma učili alebo mi našli učiteľa kreslenia. Neskôr ma prijali na ľudovú školu umenia, ale prišiel rok 1973, keď v Košiciach koncertovali Collegium Musicum a odvtedy ma výtvarná výchova na pár rokov prestala baviť. Jakobyho som stretával na ulici. Vtedy som ho vnímal ako človeka, ktorý bol na môj vkus málo abstraktný. Pozvanie navštíviť jeho ateliér som nevyužil. Bolo mi nepríjemné komentovať diela, ktoré mi nie sú blízke. Videl som iba jeho práce na výstavách k Víťaznému februáru alebo VOSR. Vystavoval tam obraz so siluetou panelákov a dlhým radom ľudí so symbolickým podtextom, ktorému som vtedy nerozumel. Silu jeho umenia som začal objavovať až po jeho smrti.
súvisí to s tým, že človeka často doceníme až po jeho smrti?
V Košiciach zostali niektorí autori nedocenení. Napríklad Mária Bartuszová mala tu za života jedinú samostatnú výstavu, bolo to ešte v roku 1988, a aj tú v miestnej tlači znevážili. Autorky sa to hlboko dotklo. Počas života ju prehliadali a nedostalo sa jej žiadneho oficiálneho uznania, no dnes je vážnou reprezentantkou nášho umenia vo svete. Košičania majú voči týmto umelcom dlh. Preto vznikla aj táto kniha, ktorou chceme prezentovať Jakobyho vo svete. Vôbec prvý výtlačok smeroval do rúk riaditeľa Centre Pompidou v Paríži. Jeden z pracovníkov múzea, ktorý Jakobyho nepoznal, skonštatoval, keď si knihu prelistoval, že jeho tvorba je pôsobivá a predchnutá francúzskou maľbou. Vycítil tam Bonnarda, Rouaulta, Soutina i maliarov, ktorých mal Jakoby rád: van Gogha, Dufyho, Chagalla.
Jakoby pritom nikdy nebol sveták, skôr lokálpatriot, ktorý prijal svoj údel žiť Košiciach, aj keď mu vlastné mesto nerozumelo. Prečo?
Bolo to spôsobené i jeho hendikepom. Ľavú ruku mal nevládnu, riadne vedel používať len pravú. Keď sa chcel vybrať z Košíc, jeho príbuzní sa pýtali: Gyula, kto ťa ráno oblečie? Možno ho odrádzal i neúspech ďalšieho košického výtvarníka Antona Jasuscha, ktorý v prvej polovici 20. rokov minulého storočia vytvoril na slovenské pomery neslýchané dielo, avšak po neúspešnej snahe presadiť sa v európskych kultúrnych centrách rezignoval na úsilie uplatniť sa v zahraničí. Jakoby mal v roku 1939 vystavovať v Kodani, Štokholme a Göteborgu, nebyť prepuknutia druhej svetovej vojny.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.