živé vysielanie v rádiu je tak trochu ako tenisový zápas. Namiesto loptičiek lietajú slová, ale všetko ostatné je veľmi podobné. Je dôležité mať natrénované údery, dobrú kondíciu, postreh. To všetko vám pomôže chladnokrvne zvládnuť akékoľvek rotácie, falše, returny, voleje a smeče. Oproti tenisu má rozhovor v rozhlasovom éteri jednu veľkú výhodu. Ak sa rozprávate o hudbe, na jeho konci nie je nikto porazený.
Kto sledoval kariéru a tvorbu Petra Pišťanka pozornejšie, určite mu neušlo, že kultový slovenský spisovateľ mal veľmi široký hudobný záber. Nezostával však iba pri žánrovej šírke, nikdy nekĺzal po povrchu. Jeho vedomosti vždy siahali do nečakaných hĺbok – orientoval sa veľmi detailne vo svete vážnej hudby i džezu, jeho vášňou však bol aj maďarský rock päťdesiatych až sedemdesiatych rokov. Bol navyše veľmi dobre známy aj ako zberateľ desiatok rôznych verzií cyklu symfonických básní Má vlast od Bedřicha Smetanu.
Keď som ho v máji pred siedmimi rokmi oslovil, či by sme sa mohli naživo porozprávať o jeho láske k hudbe, reč nebola ani o klasike, ani o džeze, ale výlučne o tvrdej gitarovej muzike a bubnovaní.
V knihe On, Pišťanek to Peter Darovec presne pomenúva: „Hudba a vzťah postáv k hudbe sú ojedinelými témami, ktoré u Pišťanka nepodliehajú radikálnej irónii.“. Áno, hudbu bral veľmi vážne. Keď tak nad tým premýšľam, podobne dôkladnú prípravu pred vysielaním som videl už iba u herca Roberta Rotha.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.