často je to tak, že hudobníci, ktorí niečo v hudbe dosiahli, nie sú normálni ľudia. Niežeby boli lepší, skôr balansujú medzi harmóniou a šialenstvom a s väčšími či menšími úspechmi si dokážu udržať aké-také psychické zdravie. Medzi nimi sa nájdu aj takí, ktorým sa to nepodarilo – ich duše boli príliš krehké na to, aby vydržali nápor okolia či vlastného vnútra a skolabovali do seba ako hviezdy alebo skončili ako vyhasnuté sopky. Ak ich trápenie malo zmysel, tak jedine v ich nevšednej hudbe, podmienenej vysokou mierou bláznovstva či absolútnej pomätenosti mysle. Nick Drake, Syd Barrett, Skip Spence a Elliott Smith.
Nick
Dnes sa pokladá za najlepšieho anglického pesničkára prelomu 60. a 70. rokov, no keď v roku 1974 zomrel, médiám ani nestálo za to, aby zverejnili jeho náhly skon. Nick Drake zomrel opustený a zneuznaný. Svoj život uzavrel veľkou dávkou psychiatrických liekov. Folkový hudobník je príkladom umelca, ktorý bol prikrehký na to, aby dokázal fungovať vo svete hudobného šoubiznisu. Frustrovali ho vlastné neúspechy, ničila ho dlhotrvajúca depresia, no zanechal za sebou dielo, ktoré stále inšpiruje generácie pesničkárov a fanúšikov.
Nick Drake vydal za svojho života len tri albumy – Five Leaves Left, Bryter Layter a Pink Moon, ktoré boli také osobné a introspektívne, že nezapadali do vtedajšej doby éry kvetín. Jeho kamaráti o ňom hovorili, že sa narodil v nesprávnom storočí. A keď mal vystúpiť s gitarou na pódium, jeho prednes bol taký tichý a ustráchaný, že sa radšej zbalil a utiekol zadným vchodom. Jeho prvé dva albumy prepadli, čo sa, samozrejme, podpísalo na jeho psychickom zdraví. Drake to skúsil ešte raz a do štúdia sa vrátil, no tentoraz postavil všetko naruby, vzdal sa košatých aranžmánov a za dva dni nahral album Pink Moon – sám s gitarou.
Dnes je to jeho najlepšia platňa, jemná a čistá ako nádherná kresba na bielom plátne, no vtedy dopadla ešte horšie než jej predchodkyne. Neštekol po nej ani pes. Nick sa zrútil, prestal komunikovať so svetom a nakoniec svoj život ukončil samovraždou. Z jeho života sa zachovalo len zopár fotografií a, čuduj sa svete, ani jeden filmový záber. Teda, ak nerátame amatérsky záznam z jedného festivalu, kde jeho vysoká dvojmetrová postava kráča v dave a je viditeľná len od chrbta. Je to, akoby ste pozerali na vytrasenú kameru, čo medzi šutrami hľadá Yetiho.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.