„Pre Rusov bol príliš európsky a pre Európu príliš ruský, preto neprekvapuje veľký úspech, ktorý dosiahol v Amerike, kde nemusel bojovať so žiadnymi predsudkami,“ dáva kultúrny status svojho krajana „medzi Východom a Západom“ do zaujímavého kontextu nový šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin. V roku 1891 Čajkovského v programe newyorskej Carnegie Hall uviedli spolu s Brahmsom a Saint-Saënsom ako jedného z troch najväčších žijúcich skladateľov. V Rusku, kde bol uctievaný podobne ako Puškin v literatúre, skladateľa podporovala cárska rodina a jeho diela sa tešili priazni publika. Do osudovej premiéry Patetickej symfónie ostávali dva roky.
miláčik publika
Publikum Čajkovského, ktorý sa narodil 7. mája 1840 v rodine banského inžiniera vo Votkinsku, a jeho štúdiá i pôsobenie sú spojené tak s Petrohradom, ako aj s Moskvou, dvoma najvýznamnejšími, no svojou atmosférou odlišnými ruskými kultúrnymi centrami, neprestalo milovať. Symfónie, koncerty, opery a balety tohto skladateľa ostávajú zárukou vypredaných koncertných siení a operných domov. „Čajkovského dielo prešlo testom času, pretože sú v ňom prítomné nadčasové ľudské emócie a hodnoty: duchovno, krása, citovosť, nehovoriac o skladateľovom kompozičnom majstrovstve. Jeho hudbe často vyčítajú, že je sentimentálna, podľa mňa to však nie je pravda. Je určite veľmi emocionálna, to však neznamená to isté, čo sentimentálna,“ uvažuje o dôvodoch skladateľovej popularity Daniel Raiskin.
Proti obvineniam zo sentimentálnosti protestoval aj ruský klasik hudby 20. storočia Igor Stravinskij (1882 – 1971), ktorý v Hudobnej poetike vyzdvihol skladateľovo majstrovské ovládanie formy. Bezprostredné pôsobenie Čajkovského hudby môže súvisieť aj s tým, že vo svojich dielach dáva prednosť subjektívnosti a zraniteľnosti pred heroizmom, ktorý v tvorbe romantikov dnes môže pôsobiť ako pátos.
Výhrady voči jeho hudbe, ktoré Daniel Raiskin zmienil, sa objavovali prevažne v hudobných kruhoch. Na národne orientovaných (presnejšie by bolo asi napísať „na nacionalisticky orientovaných“) skladateľov zo skupiny známej ako „Mocná hŕstka“ pôsobila jeho inšpirácia a rešpektovanie klasických zákonitostí ako akademickosť a poplatnosť tradíciám západnej hudby.
Samovražda mala byť trestom za akýsi škandál súvisiaci s Čajkovského sexuálnym životom.
Dnes sa Čajkovského hudba vníma ako ruská a skladateľova národnosť ako kľúč k pochopeniu jeho tvorby. „Poznám mnohých hudobníkov, ktorí nie sú Rusi a ich interpretácie Čajkovského sú veľmi presvedčivé. No verím, že existujú väzby na dikciu a významové odtienky ruského jazyka, na rozprávky a piesne, ktoré sme v detstve počúvali, na zvuk zvonov... – a to všetko má vplyv na to, ako čítame príbehy zapísané medzi linajkami notovej osnovy. Čajkovskij bol vzdelaný a scestovaný človek, mal talent na písanie a dokázal veľmi dobre vyjadriť svoje myšlienky a emócie. Jeho listy rodine, priateľom a vydavateľovi odhaľujú výnimočnú osobnosť, ich čítanie môže preto pomôcť pochopiť aj skladateľovu hudbu, no stále je v nej prítomné niečo veľmi osobné, čo dokážete naplno precítiť len vtedy, ak máte rovnaké kultúrne zázemie,“ myslí si Raiskin, ktorý verí, že Čajkovského hudba môže pomôcť pochopiť „ruskú dušu“.
Menej ako „ruská duša“ sa v súvislosti s Čajkovského tvorbou spomína „klasická krása“ jeho diel, ktorá odráža reflexiu talianskej kultúry v Rusku i skladateľov vzťah k slnkom prežiarenému Stredomoriu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.