on aj ona končia strednú školu. Rozmýšľajú, na akú univerzitu sa prihlásia. Cítia k sebe niečo, no ostýchajú sa a ešte väčšmi by im bolo trápne, keby ich vzájomné sympatie spozorovali spolužiaci alebo rodina. Sú trochu divní, ale nie je to nič, čo by nás malo prekvapovať. A ako to už v románoch o láske býva, do plamenného, vášnivého vzťahu vždy vstúpi niečo, čo mu nedovolí pokračovať... normálne.
dvadsať odtieňov normality
Kto raz nazve svoju knihu Normálni ľudia, ten zrejme počíta s tým, že sa musí najprv vyrovnať s neľahkou otázkou, čo je vlastne normálne. Napočítal som asi dvadsať miest, kde Sally Rooney vo svojej knihe toto slovo použila a zakaždým to bolo v inom kontexte. To je napokon aj správne, lebo to, čo sa zdá normálne pre jedného, ukazuje sa pre druhého – a teraz pozor! – ako čudácke, ako príliš povrchné, ako príliš hlboké, ako anomália, ako odchýlka, ako patologické, ako zvláštne, ako nezrelé, ako zašlé a staromódne. Môžete si doplniť svoje vlastné náprotivky normálnosti. No ak má normalita toľko protikladov, vieme vôbec, čo znamená byť normálny?
Nechajme prehovoriť autorku – v jedinom odseku dostane (a iba predpokladajme, že aj úmyselne) normalitu do ostrého kontrastu: „Keď je s ňou osamote, je to ako otvoriť dvere do normálneho života a potom ich za sebou zavrieť. Nebojí sa jej, v skutočnosti je veľmi pokojná, ale zároveň sa ho v jej prítomnosti zmocňujú obavy, pretože je celý zmätený a hovorí veci, ktoré by za normálnych okolností nikdy nepovedal.“ Toto aj je, aj nie je kontrapunkt, pretože oddýchnuť si od normálneho, bežného, rutinného (opäť sa nám začnú kopiť výrazy, ktoré nie sú nevyhnutne synonymami) predstavuje pre každého z nás príležitosť správať sa aspoň na chvíľu prirodzene, nenútene – no dobre, normálne.
Keď sa však náš mladý románový hrdina (volá sa Connell Waldron) ocitne medzi svojimi spolužiakmi, „správa sa úplne normálne“, napíše Rooneyová. Keď sa Connell poháda so svojou matkou, okríkne ju, aby sa správala normálne, pričom nenormálne sa práve zachoval on, prinajmenšom v jej očiach. Keď naša mladá hrdinka (volá sa Marianne Sheridan) prvýkrát fajčí alebo sa opije, Connellovi to nepripadá vôbec normálne. Keď po rôznych peripetiách na Marianne ľudia zabudnú, Sally Rooney o nej napíše: „Stal sa z nej normálny človek.“ Keď si Marianne uvedomí, že lepšie, než neustále vzdorovať, je poddať sa človeku, ktorý má nad ňou moc, hoci aj ochrannú, zdá sa jej to zvláštne a zároveň také normálne.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.