Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nebáť sa má zmysel

.štefan Chrappa .kultúra .knižnica

Strach je fenomén, ktorý človeka paralyzuje alebo núti utiecť. Vo výnimočnom prípade ho motivuje konať, no málokedy mu pomôže k veľkým činom. Nikdy som si nemyslel, že najuspokojivejšiu definíciu strachu mi dá pankáč, ktorý pilotuje lietadlo.

Nebáť sa má zmysel Heinz Bude: Spoločnosť strachu. Slobodní ľudia by sa nemali báť strachu. Preložila Petra Thomay. Kalligram/Absynt 2019.

whisky, frontman kapely Slobodná Európa, mi na otázku, či sa nebojí lietať, totiž odpovedal takto: „Strach ťa len paralyzuje a spôsobí nešťastie tam, kde by za normálnych okolností k nijakému nešťastiu neprišlo! Treba mať rešpekt, no nie strach.“ 

Strach ničí jednotlivcov, komunity, ba i celé národy. Ustráchanými ľuďmi možno ľahko manipulovať. Slovenskému čitateľovi sa do rúk dostáva kniha Spoločnosť strachu. Jej autorom je nemecký sociológ Heinz Bude. Vo svojej práci publikovanej v nemčine v roku 2014 sa zaoberá fenoménom strachu vo viacerých oblastiach. 

z čoho pramení strach

Heinz Bude opisuje jednotlivca, jeho zápas so strachom v sebe, ale aj o seba. Veľmi dobre pomenúva strachy človeka, ktorý je súčasťou určitého spoločenstva. Všíma si tiež strachy rôznych spoločenských vrstiev, ale aj to, čo tie strachy generujú. Najbohatšia na štúdium je z tohto pohľadu stredná vrstva. Tá je v ostatnom čase vystavená veľkému tlaku a zmenám.  

Sociológ tvrdí, podobne ako iní autori, že strach je jedinou veličinou, na ktorej sa dokážu zhodnúť všetci, a to dokonca aj v dobe, keď sa všetky ostatné princípy stali relatívnymi. Uvádza príklad: „O strachu sa vie porozprávať moslimka s ateistkou aj liberálny cynik s vášnivým obhajcom ľudských práv.“ Vzápätí však dodáva, že: „Nikoho nemožno presvedčiť o tom, že jeho strach je neopodstatnený.“  Východisko vidí v tom, že strach protistrany treba akceptovať, a nie popierať.

Autor si všíma náladu v nemeckej spoločnosti. Hovorí o časoch povojnovej prosperity, keď vďaka tvrdej práci v kombinácii so šťastím (autor zohľadňuje faktor náhody) mohol človek získať pozície, ktoré považoval za zaslúžené. Heinz Bude poukazuje na to, že dnes síce platia získané, a nie prisúdené (zdedené) pozície, ale najmä mladí ľudia vnímajú rozvrstvenie spoločnosti ako pyramídové triedne usporiadanie, kde sú „prechody z nižšej do vyššej spoločenskej vrstvy nepravdepodobné“. Paradoxom je, že títo mladí veria, že môžu žiť život podľa svojich predstáv. V kapitole nazvanej Nespokojnosť s vlastným typom píše o ľuďoch, ktorí urobili kariéru a prekonali niekoľko spoločenských úrovní, no vždy budú v novej vrstve patriť len k „trpeným cudzincom“. Tak vzniká typ, ktorý je niekde na pomedzí: „nechce byť tam, kde je, ale ani tam, odkiaľ pochádza“. A takáto neukotvenosť generuje strach. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite