v malej krajine, ktorú nebudeme menovať, vyhľadá v roku 1999 vulgárny chrapúň ambiciózneho poslanca, ktorého predtým nakrútil na video, ako si to rozdáva s maloletým dievčaťom, a ponúkne mu, aby sa stal premiérom. Stane sa a začnú sa diať veci. Obchody s pozemkami pre automobilku, prenájom luxusného bytu, korupcia, manipulácia, klientelizmus, svinstvo nad svinstvo. Sviňa tučnie, politici sa oddávajú telesným rozkošiam s týranými chovankyňami resocializačného zariadenia, odtŕhajú sa z reťaze, až im začne ísť po krku mladý novinár, ktorý si len robí svoju prácu. Má priateľku, archeologičku, ľúbia sa a už aj ten najpomalší divák v kinosále vie, koľká bije a ako sa to skončí.
bezmenná
Krajinu stále netreba menovať, veď všetci vieme. Problém? Trochu áno, je to dosť problém, lebo na Sviňu sa jednoducho nedá dívať len tak ako na triler, ktorý sa len náhodou podobá na skutočnosť. Ani rovnomenná kniha Arpáda Soltésza, podľa ktorej je Sviňa filmovou adaptáciou, sa nedá čítať len ako fiktívny príbeh, a to je asi dobre, lebo tá malá krajina, čo ju stále nemenujeme, má naozaj fakt veľký problém a potrebujeme ho riešiť. Lenže problém krajiny a problém umeleckého diela, ktorý ten problém reflektuje, sú dve rozdielne veci a Sviňa jednoducho nie je dosť dobrý film na to, akú silnú, dôležitú a spoločensky závažnú situáciu spracováva.
Už v svojom predchádzajúcom filme Únos z roku 2017 sa režisérka Mariana Čengel Solčanská rozhodla prebrať na seba spoločenskú zodpovednosť, za čo jej patrí veľká vďaka. Ukázala totiž, že tá malá krajina je síce v skutočne veľkom „srabe“, ale nie je všetko stratené, lebo umelci napríklad sú ešte stále na seba ochotní tú spoločenskú zodpovednosť prevziať a posunúť veci správnym smerom, a to dokonca aj za cenu toho, že ich dielo nebude umením, ale prísne účelovým produktom.
„Sviňa je veľmi presný obraz marazmu, ktorý v tej malej krajine vládne.“
A presne toto platí o filme Sviňa, ktorý tak veľmi tlačí na pílu, až robí z časti svojich divákov cynikov, usvedčuje ich z ľudskej malosti, núti ich pristihnúť sa pri tom, že sú vlastne zlí, bezcitní, bezcharakterní ľudia, ktorí sú ochotní držať palce jednoznačným záporákom.
Náramne som sa bavil, ale akoby proti vôli tvorcov – v tom lepšom prípade. V tom horšom v súlade s ich autorským zámerom. A to už sú potom cynici aj oni, chladnokrvní manipulátori, ktorí sa nezastavia pred ničím, vezmú spoločensky aktuálnu, závažnú tému a podhodia ju divákom takú predžutú a predtrávenú, že ju jednoducho nemožno stráviť bez žalúdočných problémov. Nie je predsa v poriadku, že sa tak dobre bavím pri čomsi, čo by ma malo burcovať, prebudiť vo mne spravodlivý hnev zodpovedného občana, ktorý vezme do rúk svoj volebný lístok a vidly a poďho útočiť na Zimný palác.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.