stojíme pred obrazom kontesy Johany de Walderode, ktorý v týchto dňoch vystavuje Galéria Mesta Bratislavy. Vy ste sa tomuto a ďalším portrétom takzvaných „modrých dám“ venovali ešte pred dvadsiatimi rokmi. Ako to bolo s objavom toho obrazu, ktorý sa dlho pokladal za stratený?
V roku 2018 sa mi ozval môj spolužiak, ktorý pracuje ako znalec umenia, a povedal mi, že u jedného zberateľa videl obraz, o ktorom by som vraj niečo mohla vedieť. Bolo to presne dvadsať rokov po tom, čo som obhájila diplomovú prácu o portrétoch „modrých dám“ v bratislavskom konvikte sestier notrdamiek. Tá téma bola vtedy pre mňa inšpiráciou, prečo som sa rozhodla venovať sa naplno dejinám umenia a zvlášť portrétu.
čím vás zaujala?
V roku 1997 sme boli zo školy v Budapešti v Maďarskej národnej galérii. V expozícii som zbadala portrét Alžbety Hallerovej v modrej róbe. Vravela som si, že veď toto poznám, táto dáma má úplne rovnaké šaty ako Šarlota Pálffyová, ktorú som krátko predtým videla na hrade Červený Kameň. A tak som sa pustila do pátrania.
a čo ste zistili?
Ukázalo sa, že v Múzeu Červený Kameň tých obrazov vlastnia viac – až osem. Zaujímalo ma, prečo sú tak podobne „nastajlované“ a zobrazené. Čoskoro pre mňa prestali byť zaujímavé len esteticky, ako pôvabné rokokové dievčenské portréty, ale otvorilo mi to sociálno-kultúrne pozadie doby ich vzniku. Zrazu sa tie obrazy ukázali úplne inak.
to preto, že ste zrazu lepšie rozumeli tej dobe?
Nielen to, ale z každej tej neznámej mladej ženy to spravilo konkrétnu ľudskú bytosť, ktorá patrila do nejakej rodinnej histórie a mala svoj život. Toto sa mi na portrétoch páči najviac: osobné dejiny portrétovaného.
keď bežný človek zájde do galérie alebo na nejaký zámok, a vidí tam portréty všetkých tých grófov a šľachticov, vidí ešte tak ich meno, no málokedy tuší niečo o ich osobných príbehoch. No tie príbehy akoby odomykali zatvorené dvere. Je to tak?
Áno, je to ako paralelný vesmír. Keď sa do tých príbehov ponoríte, zistíte, že sa začnú rozpínať a vy máte šancu nahliadnuť len do niektorých z tých galaxií, hoci by ste chceli navštíviť všetky. A v tej veľkosti historických priestorov sa dá aj stratiť.
keď ste zrazu videli ten obraz, čo to vo vás vyvolalo?
Bola som nadšená ako malé dieťa. Veď to je tá moja stratená Janettka, vravela som si.
takže vy ste o existencii toho obrazu vedeli už predtým?
Áno, lebo som si hneď v mysli vybavila starú čiernobielu fotografiu z propagačného leporela kláštora notrdamiek, na ktorej bola jedáleň s obrazmi, kde visel aj tento portrét. Okrem tohto je neznámy ešte jeden z obrazov, ktorý vidieť na fotografii, no o ňom zatiaľ nevieme nič.
dámy na tých obrazoch majú nápadne podobné aj niektoré črty, napríklad pery.
To preto, lebo zrejme všetky robil jeden umelec: Daniel Schmiddeli.
to bol známy umelec?
Bol to jeden z prvých bratislavských absolventov viedenskej akadémie výtvarných umení a v portréte sa pridržiaval vtedy populárneho „meytensovského“ typu.
to nám však musíte vysvetliť, čo je to ten meytensovský typ.
Martin von Meytens mladší pôsobil ako portrétista Márie Terézie vo Viedni, učil na tamojšej výtvarnej akadémii a Schmiddeli veľmi dobre odpozoroval jeho štýl. Tento bratislavský maliar bol naozaj talentovaný a práve jemu napríklad mesto zadalo objednávku na veľmi známy korunovačný portrét Márie Terézie vystavený v Primaciálnom paláci.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.