presne takýto pohyb má písanie maďarského spisovateľa Istvána Kerékgyártóa v románe Spiatočka, v ktorom nás v spätnom chode sprevádza životom mŕtveho muža. Muž sa volá Zsolt Vidra a jeho život bol plný zákrut. Na jedných by sme sa nechceli nikdy ocitnúť, ďalšími si prešli aj mnohí iní, niektorým sa azda dalo vyhnúť, iné prišli nečakane. Kerékgyártóovi sa darí vtiahnuť čitateľa do deja, hoci príbeh sa odohráva pospiatky, a zo všetkého najviac tak pred nami vylieza na povrch zvláštna melanchólia ľudí, ktorí reflektujú niečí premárnený život.
ako vykresliť postavu
István Kerékgyártó začal autorsky písať v pomerne vysokom veku. Mal 47 rokov, vyštudoval právo a filozofiu, neskôr pracoval ako docent na Právnickej fakulte v Pécsi, potom sa dal na privatizérsku a obchodnícku dráhu, no toto všetko nechal tak a od roku 1999 sa z neho stal spisovateľ. Na Slovensku už nie je celkom neznámy, lebo práve jeho román Spiatočka (Rükverc) divadelne spracovalo už v roku 2015 košické Divadlo Thália. Nejde tu však o poznanie autora ani jeho diela. Pred nami leží román, ktorý je vyrozprávaním príbehu neznámeho muža so zničeným životom. „To je toho,“ povie si azda niekto, „takých príbehov tu už bolo.“
Aj by to možno bola pravda, no v literatúre nerozhoduje ani tak to, že sú o viac alebo menej podobných životoch – šťastných alebo nešťastných –, hodnotou je skôr to, ako autor tie životy opisuje, akou formou, akým jazykom.
Kerékgyártóova próza stavia na poetike smútku. Smútok je totiž výslednou emóciou, ktorú zrejme prežije čitateľ na konci románu. Postava, ku ktorej spočiatku neprechováva nijaké sympatie ani súcit, sa mení na postavu, s ktorou nemať súcit dokáže len skutočne hrubý človek.
Keď v dávnej minulosti Aristoteles vo svojej Poetike definoval pojem tragédie, opisoval jej cieľ tak, že nás vedie k očisteniu (katarzii) dvoch emócií: súcitu a strachu. Ako sa však čistia súcit a strach? Napríklad takto: keď spočiatku súcitíme s nesprávnym hrdinom, tragédia nás krok za krokom dovedie k tomu, aby sme si cieľ nášho súcitu poupravili. Na konci možno súcitíme s niekým, kým sme na začiatku pohŕdali. Tak to býva aj v živote a hovorí sa tomu „zlý odhad“.
Pokiaľ ide o strach, ten sa očisťuje už len tým, že strach, ktorý pri sledovaní drámy pociťujeme, sa ukáže ako fiktívny. No zároveň sa vďaka emotívnemu deju a tragickej koncovke budeme snažiť viesť svoj život opatrnejšie a trochu aj zo strachu pred tým, aby sa niečo také nedajbože neprihodilo aj nám. To bol však Aristoteles, nie István Kerékgyártó. Aj jeho písanie vedie ku katarzii, ale inak.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.