Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovensko pozastavuje prvé dávky AstraZenecy. Ministerstvo zdravotníctva zvažuje viaceré alternatívy

Van Rijn

.anton Vydra .kultúra .umenie

Pred 350 rokmi, 4. októbra 1669, zomrel v Amsterdame jeden z najväčších maliarov západného umenia a predstaviteľ holandského zlatého veku, portrétista a majster šerosvitu Rembrandt Harmenszoon van Rijn. Napriek veľkej sláve zomrel v úplnej chudobe.

Van Rijn WIKIMEDIA COMMONS Dva autoportréty s tridsaťročným odstupom. Rembrandt ako dvadsaťtriročný mladík v roku 1629.

nepamätám sa už, ktorý Rembrandtov obraz ma zaujal ako prvý, no jeho výtvarný rukopis bol taký sugestívny, že sa dokáže vštepiť do pamäti veľmi rýchlo. Neskôr som objavil knihu Jána Johanidesa z roku 1996 s Rembrandtovými reprodukciami a Johanidesovou skvelou esejou, v ktorej sa spisovateľ s kunsthistorickým vzdelaním povzniesol ponad vedecký žargón svojej profesie a o holandskom umelcovi sa rozhovoril takpovediac „z duše“. Knihu som mal vtedy iba zapožičanú a ako študent som si musel zarobiť, aby som si ju mohol kúpiť. Presne som vedel, kde v kníhkupectve sa nachádzala a vždy som po tom mieste poškuľoval. Keď som konečne prišiel aj s peniazmi, už tam nebola.

svetlá a tiene

Niekoľko rokov po tejto epizodickej udalosti som sa s Rembrandtom niekoľkokrát stretol opäť. Najprv pri čítaní Florenského knihy Ikonostas. Pavel Alexandrovič Florenskij bol ruský filozof a teológ, ktorý chcel ukázať, akú váhu má stará ruská ikona oproti modernému západnému umeniu. Nebolo to najlepšie prirovnanie, no v zásade tým Florenskij povedal toľko, že zatiaľ čo ikona pôsobí ako okno, cez ktoré sa dívame do nejakej inej reality (božskej alebo duchovnej), v prípade iných obrazov – tvrdil Florenskij – ide len o drevo či plátno, ktoré vraj neplní funkciu okna či priezoru. 

Navyše, ikona je podľa neho sama zdrojom svetla, zatiaľ čo u Rembrandta svetlo vždy prichádza kdesi zboku a osvetľuje iba určité aspekty postáv. Obraz, na ktorom to chcel Florenskij demonštrovať, bola Večera v Emauzách z roku 1629. Svetlo na obraze vychádza spoza postavy Krista a osvetľuje jeho tvár z opačnej strany, než na akú sa pozeráme ako diváci. Azda by to aj bola pravda, keby Rembrandtove obrazy nemali v sebe tú ťažko opísateľnú moc inšpirovať na premýšľanie. A ony tú moc majú.

„Všetko na tom obraze sa zdá v dokonalej harmónii, no napriek tomu v tom všetkom pulzuje zvláštny nepokojný pohyb myslenia.“

Potom som sa s Rembrandtom stretol znova, tentoraz pri čítaní Plameňa sviece od Gastona Bachelarda. Francúzsky filozof rozvinul na niekoľkých stránkach krátku úvahu o Rembrandtovom obraze Meditujúci filozof z roku 1632, ktorý nesie aj alternatívny názov Tóbi a Anna čakajú na Tobiáša. Aj tu svetlo prichádza zboku. Na obraze vidíme starého bradatého muža. Na stolíku pod oknom je rozložená otvorená kniha. Muž sedí, tvár zamračená, oči zavreté. Nespí, premýšľa. Za ním sa ako špirála vinie stredom obrazu zatočené schodisko. Koľkokrát som ostal nemo hľadieť na tie schody, ktoré viedli nevedno kam! Koľkokrát som po nich v mysli kráčal v túžbe nahliadnuť do tajomnej miestnosti na poschodí! Koľkokrát som uvažoval o význame výstupov a zostupov v ľudskej imaginácii a pokúšal sa o filozofiu tohto špirálovitého schodiska!

V popredí obrazu postáva zhrbená žena, ktorá kutáčom upravuje oheň v kozube. Praskot toho ohňa doslova počujeme. Kde tu ešte zahliadneme bežné veci z ich domácnosti, no všetko to mizne v tieňoch, ktoré sa stávajú rámom Rembrandtových obrazov. Šerosvit – to bola typická črta mnohých jeho malieb. V odtieňoch tmavohnedej farby odhaľoval holandský maliar iba podstatné črty postáv alebo predmetov, ktorým tak dal význam. Len tie vstupovali do mäkkého svetla, ktoré na nich vrhal ako skúsený osvetľovač v divadle. Obraz Meditujúci filozof mám zasadený hlboko do svojej mysle ako definíciu sústredenosti, no takisto ako scénu „znepokojivého pokoja“. Všetko na tom obraze sa zdá v dokonalej harmónii, v tichu, v pokoji, no napriek tomu v tom všetkom pulzuje ten zvláštny nepokojný pohyb myslenia, ktorý od starého filozofa vyžaduje námahu sústrediť sa na predmet svojich úvah.

Autoportrét s tridsaťročným odstupom. Rembrandt ako päťdesiatriročný muž v roku 1659.WIKIMEDIA COMMONSAutoportrét s tridsaťročným odstupom. Rembrandt ako päťdesiatriročný muž v roku 1659.

Premýšľal som často nad tým, akú knihu má pred sebou onen starec. Bibliu? Luthera? Alebo celkom iný spis? V tom čase bol najpopulárnejším holandským filozofom Hugo Grotius, ktorý len pár rokov pred vznikom Rembrandtovho obrazu napísal dielo De veritate religionis Christianæ (O pravde kresťanského náboženstva). Mohla by to byť táto kniha? Neviem, no iba rok po namaľovaní Meditujúceho filozofa vytvoril Rembrandt portrét vtedajšieho protestantského kazateľa Jana Uytenbogaerta a o dva roky nato aj lept, kde je pod podobizňou muža báseň, ktorej autorom je práve Hugo Grotius. Že o sebe všetci traja vedeli, je jasné, rovnako ako to, že všetci mali blízko k tej istej vetve holandského protestantizmu, ktorej dominoval prísny racionalizmus.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite