Umenie nesúhlasiť

február 1976. Slovenský biológ Ladislav Kováč píše českému biológovi Zdeňkovi Neubauerovi (v tom čase si ešte vykajú): „Som veľmi rád, že sa v niečom vo svojich názoroch zhodujeme a v niečom zase odlišujeme: tomuto druhému sa vlastne teším ešte viac, lebo dnes, zdá sa, pomaly, no isto speje naša spoločnosť do stavu, keď sa všetci budeme názorovo až orwellovsky zhodovať...“

Január 1985. Český biológ píše tomu slovenskému (už dávno si tykajú, no zrazu...): „Pokud se týče Vašich připomínek, jsou tak dokonale mimo podstaty věci, že mi není možno se k nim smysluplně vyjádřit, kromě podstatného ‚NON!‘ ke všemu, co píšete.“

Neporozumenia boli neraz nedorozumeniami, za ktoré mohla absencia priameho kontaktu a dlhší čas ticha medzi prijatím listu, napísaním nového a jeho následným doručením. Rozdielov medzi oboma biológmi však bolo aj tak dosť. Obaja veľa čítali, obaja rozumeli biológii, obaja siahali po textoch filozofov, no spôsoby, akými uvažovali o vede, ľuďoch a kultúre boli odlišné ako oheň a voda. Listy o biologii sú záznamom týchto akademických, no láskavých prekáračiek.

preč s intelektuálnou akrobaciou

V jeseni minulého roka mi napísal Anton Markoš, či by som nevzal lektorovanie slovenskej časti korešpondencie Ladislava Kováča a Zdeňka Neubauera (zomrel v roku 2016). Prijal som to. Listové výmeny oboch týchto vedcov ma zaujímali z viacerých dôvodov. S niektorými textami Ladislava Kováča, ktoré som mal možnosť dovtedy čítať, jednoducho nesúhlasím, dokonca ani s tými, ktoré uverejňoval v tomto časopise, no vždy som kvitoval jeho vhľad, erudíciu a kritické premýšľanie o význame vedeckého skúmania. Kováč je vedec schopný sebareflexie. Jeden z mála. Písanie Zdeňka Neubauera mi zas bolo ako filozofovi veľmi blízke, hoci veľakrát ulietal priam do mysterióznych idealizmov, ktoré mi zas až také blízke neboli. Čítať však jeho texty je očarujúce – sú to prívaly starých známych termínov z klasickej filozofie, ktoré v spojení s modernou vedou nadobúdajú punc mágie, ktorú pre nás Neubauer zachraňoval, ako to v doslove knihy opísal Lukáš Zámečník.