Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Správa o žene, ktorá nezabila svojho muža

.anton Vydra .kultúra

Predstavte si, že ste v Paríži. Ak v srdci mesta chcete nájsť jedno neobyčajne pokojné miesto, zájdite do Rodinovho múzea. Veľký francúzsky sochár vytvoril z mramoru diela, do ktorých akoby tajomne zakomponoval pohyb.

Správa o žene, ktorá nezabila svojho muža wikimedia.com

o Augustovi Rodinovi som tu už raz písal, vtedy najmä o jeho strhujúcej Bráne Pekla a Mysliteľovi sediacom nad ňou. Tentoraz sa však dotknem iného príbehu, ktorý nie je o nič menej zaujímavý. Lebo čo Rodin vytvoril, to v sebe nieslo drámu.

Keď vyjdete od Louvru smerom k Seine, prejdete ňou cez slávny Pont du Carrousel, zabočíte doprava k ešte slávnejšiemu Museé d’Orsay a hneď za ním sa dáte doľava, prídete asi tak za desať minút do Rodinovho múzea, hotového kráľovstva mramoru a bronzu. Pohybovať sa uprostred tých diel – väčších alebo menších – je už samo rozkošou. Do každého z nich Rodin vtlačil veľmi silnú emóciu. A tak si z nich vyberám iba jednu sochu: Danaidu a jej príbeh o láske a vernosti.

nájsť veľký okamih

Nemecký básnik Rainer Maria Rilke priamo u Rodina istý čas žil a napísal o ňom aj krásnu knižku. Keď v nej hovorí o jeho súsoší Mešťania z Calais, spomenie jednu z Chroniques od stredovekého kronikára Jeana Froissarta, ktorý v nej opísal na pár riadkoch veľmi trpký príbeh o dobytí tohto francúzskeho mesta anglickým kráľom Eduardom III.

Vtedy muselo šesť najvýznamnejších mešťanov naboso, iba v košeliach a s povrazmi okolo krku predstúpiť pred kráľa a odovzdať mu kľúče od mesta. Inak by Calais padlo aj so ženami a deťmi. A tak sa mestská rada dohodla na šestici, ktorú poslala takmer na istú smrť. Neskôr ich síce Eduard III. nechal žiť, no práve zúfalý moment, keď títo muži opúšťajú svoje mesto s vedomím, že ich dni sú spočítané, bol pre Rodina kľúčovou scénou.

„Rodinova Danaida je krásna a trpká zároveň. Je v nej prítomná ukrutná bolesť dcéry, ktorá pozdvihla lásku nad nenávisť, vernosť nad podlosť.“

Rilke o tom píše takto: „Ihneď pocítil, že v tom príbehu bol okamih, keď sa stalo niečo veľké, niečo, čo stálo úplne mimo času a čo sa nedá len tak opísať, niečo celkom mimoriadne a – prosté. Obrátil celú svoju pozornosť na okamih odchodu. Videl, ako sa muži vydali na cestu, cítil, ako každý z nich prežil ešte raz celý svoj život, ako tu každý stál zaťažený svojou minulosťou, pripravený vyniesť ju z brán starého mesta.“ Rodin si teda zvolil okamih v príbehu, v ktorom boli emócie vybičované najväčšmi.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite