Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Anti-Achilles

.anton Vydra .kultúra .esej

Ministerka kultúry Ľubica Laššáková je v konflikte s veľkou časťou umeleckej obce už od svojho nástupu do funkcie. To napätie vyzerá ako otvorené nepriateľstvo. A pri pojme nepriateľstva treba začať, keď sa pýtame, ako sa mohla práve ona ocitnúť v ministerskom kresle. Reč je totiž o hlbšom probléme.

Anti-Achilles AKG IMAGES/PROFIMEDIA Na medirytine z roku 1766 vytvorenej podľa škótskeho maliara Gavina Hamiltona je vyobrazený rýchlonohý Achilles na jazdeckom voze, ako vláči okolo hradieb Tróje mŕtve telo hrdinu Hektora.

v roku 1938 napísal holandský kultúrny historik Johan Huizinga slávnu knihu Homo ludens. Ukázal v nej, že zmyslom kultúry je hra, a tá sa musí hrať čestne a férovo, lebo – ako dodáva autor – „ten, kto kazí hru, porušuje samu kultúru“.

V kapitole o hre ako súťaživosti Huizinga na jednom mieste hovorí o Homérových eposoch, v ktorých slepý básnik vyrozprával príbehy slávnych bitiek, najmä tých pri dobýjaní Tróje. Tieto zápasy dopadli veľakrát krvavo a smrťou prinajmenšom jedného z dvoch hrdinov, ktorí stáli proti sebe, pričom oboch účastníkov týchto drám dodnes smelo nazývame hrdinami.

Vezmime si len Hektora a Achilla, dvoch rivalov vo veľkej bitke o Tróju. O ktorom z nich by sme si trúfli povedať, že je antihrdinom eposu? Ani o jednom. Každý z nich mal svoje kvality i svoje slabosti, no obaja v bojovnom vypätí ukázali ohromnú udatnosť a silu. Je už len vecou rozhodnutia akéhosi kolektívneho autora mýtu, že Achilles sa stal víťazom a Hektor porazeným. No keď Achilles vláči na koni okolo hradieb mŕtve telo svojho súpera, netúžime sa zapojiť do víťazného skandovania jeho vojska. Je nám skôr smutno. Hektor si také potupné zaobchádzanie nezaslúžil.

Čo o týchto dávnych spevoch hovorí Johan Huizinga? „Cieľom eposu nie je líčenie samotného vojenského deja, ale skôr aristeia jednotlivých hrdinov.“ Aristeia – to zabudnuté grécke slovo! Označuje výbornosť toho-ktorého hrdinu, to najlepšie, čo ho vystihovalo, je poukazom na najvyššiu dosiahnutú cnosť, či ešte lepšie, na jeho výnimočnosť. Smrť ukončila život hrdinu, no hneď aj vyzdvihla jeho osobnosť. Homérske eposy sú radikálnym opisom súťaže, kde ten, kto prehral, zákonite zomiera, no ako účastníkovi rituálnej hry mu vencom ostáva jeho ušľachtilosť.

tá najvyššia cnosť

Klasickí grécki filozofi pojem aristeia používali bežne. Každá vec mala pre nich svoju „výbornosť“. Výbornosťou noža bola jeho ostrosť, jej opakom zas bola tuposť. Výbornosťou bojovníka bola sila, nebojácnosť či nepodplatiteľnosť. Ľudia mohli byť nositeľmi rozličných kvalít a každý mohol s ostatnými súťažiť o to, ktorá kvalita zaváži viac. Hľadať svoju výbornosť, svoju najvyššiu cnosť, znamenalo pýtať sa na svoju silnú stránku, ba najsilnejšiu – na to, čím vynikáme nad ostatnými. Kto si toto zdravé sebavedomie poplietol s vyvyšovaním, bol zakrátko obvinený zo spupnosti, ktorej Gréci hovorili hybris. No pokiaľ svoju výnimočnosť vložil do hry ako prvok súťaživosti, nebolo na tom nič zlé. Naopak, takto sa utváral základ európskej sebavedomej kultúry.

Zdá sa vám, že toto všetko je už iba minulosť? Hovoríte, že dnes platia iné pravidlá: cynizmus, nihilizmus, ignorantstvo? Tak rovno dodajme, že aj kultúrny infantilizmus. Grécky ideál je možno minulosťou, no ostal základom, podkladovou doskou kultúry, bez ktorej strácajú zmysel pojmy ako pravda, česť, a dokonca aj politika. To, že vidíme západnú spoločnosť zmietať sa v hlbokej kríze – kultúrnej, hodnotovej, duchovnej, nazvite si to akokoľvek –, dokazuje len to, že sa nám podkladová doska našej kultúry stala vzdialeným a zabudnutým sedimentom. A my široko-ďaleko nevidíme nikoho, kto by nám jej význam dokázal sprítomniť. Sme síce rozkolísaní, no ešte nie vytrhnutí z koreňov. O čom toto všetko hovorí?

„Niet viac veľkých víťazstiev a prehier, sú len presuny ľudí z centra na periférie a naopak.“

Už niekoľko rokov sledujeme výrazný spoločenský fenomén: vyprázdnenú politiku. Niežeby tu neboli politici, ktorí obhajujú určité postoje, hodnoty, nejakú agendu (ako sa to zvykne nazývať), no chýba tu presne ten starý dobrý grécky poukaz na osobnostnú výbornosť. Ak nejaký politik v zápase s iným prehrá, málokedy ostane v spoločnosti rezonovať jeho výnimočná stránka, vďaka ktorej by bol pokladaný už navždy za hrdinu kultivovanej politiky. Česť výnimkám! Všetci ostatní sú vo verejnej debate buď rozdupaní na kusy ako morálna spodina, alebo ostávajú zabudnutí ako bezvýznamné persóny, ktoré už nikoho nezaujímajú. Niet viac veľkých víťazstiev a prehier, sú len presuny ľudí z centra na periférie a naopak. Niet viac vášnivej a súťaživej diskusie o hodnotách, je už len opovržlivé štekanie radikálne vzdialených táborov. Niet viac dômyselného doberania si súpera, ostal len silácky výsmech a žalostná slovná zásoba.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite