meno Matúš Maťátko sa mi okrem originálnych knižných ilustrácií spája aj s umelcom, ktorý cez výtvarné diela hrdo prezentuje svoje názory na rôzne spoločensko-politické otázky. V rovnakom duchu sa nesie aj váš projekt Biela-modrá-červená Epopej. Čo je jeho ústrednou témou?
Matúš Maťátko: Zameral som sa na československé a slovenské dejiny od revolučného roku 1848 až po rok 2018. Začiatok datovania je podstatný, pretože vtedy sa začala upevňovať identita Slovenska.
Vlaňajšok sa tiež stál míľnikom, ktorý priniesol dôležité zmeny. Celé to obdobie stosedemdesiatich rokov je plné udalostí, ktoré vstupujú do našich životov a netreba na ne zabúdať.
Beata Jablonská: Biela-modrá-červená Epopej je obrazovou kronikou, ktorá nie je pozitivistická, nehladká. Maťátko si vyberá kľúčové historické udalosti, z ktorých sa rodila slovenská identita, a interpretuje ich symbolicko-kritickým jazykom.
ako sa zrodil nápad? Čo vás inšpirovalo a priviedlo až k vytvoreniu tohto veľkého výtvarného cyklu?
Maťátko: Jednou z dôležitých inšpirácií bolo stretnutie so Slovanskou epopejou Alfonza Muchu, jednej z najvýznamnejších osobností českého a európskeho maliarstva. Keď som v pražskom Veľtržnom paláci videl Muchovu epopej naživo, veľmi ma to zasiahlo.
Z majestátnosti toho diela som mal zimomriavky. A práve keď som sa prechádzal pomedzi obrazy, zaumienil som si, že skúsim pre zmenu vlastným jazykom prerozprávať dôležité udalosti slovenských a československých dejín.
REPROFOTO VIKTOR SZEMZÖ„Bratříčku, to nejsou bubáci“ (1968), Matúš Maťátko, 2018-2019, drevený reliéf.
Jablonská: Slovanská epopej má veľmi zaujímavý príbeh. Alfonz Mucha pracoval na dvadsiatich maľbách príliš dlho, od roku 1912 do roku 1926. Medzičasom sa začala aj skončila prvá svetová vojna, vzniklo Česko-Slovensko, a tak majestátnosť a patetickosť apoteózy slovanstva medzičasom vyprchali.
V tom období sa už naše prostredie formovalo avantgardnými smermi a Muchova epopej sa stala dobovým dokumentom už vtedy neaktuálnej historickej maľby. V dejinách výtvarného umenia má Slovanská epopej napriek množstvu energie, času a financií, ktorú jej autor venoval, rozporuplné či kontroverzné postavenie.
„Pravda nie je čierno-biela. Aj na strane tých dobrých je vždy niečo nepekné, čo chceme zamlčať.“
No práve ten buditeľský pátos, z pohľadu dnešnej skúsenosti taký neprimeraný a iritujúci, Maťátka inšpiroval, aby sa pustil do epopeje dneška.
REPROFOTO VIKTOR SZEMZÖ„Gorila“ (2005-2006), Matúš Maťátko, 2018-2019, drevený reliéf.
podľa akého kľúča ste si vyberali konkrétne udalosti našich dejín pre svoje autorské stvárnenie a čo okrem historického kontextu ešte vo vašej voľbe zohrávalo dôležitú rolu?
Jablonská: Ako kurátorka som sa najskôr zľakla. Keby sa striktne držal svojej inšpirácie, bol by to určitý anachronizmus. Oslavnosť ani propaganda však nie sú Maťátkovej povahe blízke. On vždy veci kriticky spochybňuje a drží si odstup.
Maťátko: Ja som sa zľakol tiež, ale zodpovednosti. (Smiech.) Najväčší boj bol pretransformovať ten prvotný nápad s morálnou a historickou zodpovednosťou.
Nakoniec som sa rozhodol pracovať so znakovosťou, známymi a viditeľnými charakteristickými črtami, symbolmi a príznakmi.
Jablonská: Nemohla z toho vzniknúť ilustrácia ani anekdota či obraz, ktorý je len fantáziou. Autor si zvolil veľmi vážne a skutočné udalosti či historické situácie, preto bolo treba si ich podrobne naštudovať a vyskladať celú tú mozaiku.
Maťátko: Zjednodušovanie do symbolu či znaku musí zároveň čo najviac vypovedať o tom, čo chceme zobraziť. A to býva pre autora najväčší hlavolam.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.