10. mája 1989 zomrel slovenský spisovateľ Dominik Tatarka. Rozhovory s Petrom Zajacom o Tatarkovom živote a jeho tvorbe, a tiež o mnohých ďalších témach, ktoré s tým súviseli, som začal v januári 2018 a skončili sme s nimi – bez toho, aby sme to akokoľvek symbolicky plánovali – presne 10. mája 2018. Potom bolo treba takmer pätnásťhodinovú nahrávku z týchto stretnutí spracovať do textovej podoby. Prečo sme sa rozprávali práve o Tatarkovi?
Jednak pre blížiace sa výročie jeho úmrtia, a jednak preto, lebo Tatarkov hlas sa dnes ozýva azda aj naliehavejšie než v čase, keď bol umlčiavaný a nepochopený. Jeho hlas pritom nie je iba ozvenou, len akousi plochou rezonanciou, je to búšiaca a vitálna ozva, ako keď sa zvnútra čohosi ozýva pulzujúci život. Tatarka je pre mňa mužom slobody, zápalu a... tajomstva.
„Môj život začína sa tajomstvom, dúfam, že sa uzavrie tajomstvom mojej smrti osobnej.“
Sloboda, ktorú vidím u Dominika Tatarku, je dvojaká: životná a jazyková, literárna. Neuhýbal, neznížil sa k prázdnemu konformizmu, stál si za svojím presvedčením, a to aj vtedy, keď bolo mylné. Uveril idei komunizmu, urputne ju bránil, no len čo pochopil jej zvrátenosť, odvrhol ju a razantne sa postavil proti nej. Odpoveďou na falošnosť, ktorú v komunistickom režime našiel, bola autenticita, v ktorej išiel až na doraz.
S vedomím, že irituje a provokuje, sa stal disidentom, sledovaným a kontrolovaným spisovateľom, o ktorom sa študujúca mládež už nemala nič dozvedieť. Zmizol z knižníc, zmizol z učebníc, zmizol z verejného diskurzu. Rimania tomu hovorili damnatio memoriæ – vymazanie z pamäti. Našťastie kultúrna pamäť má svoje vlastné archívy, ktoré totalitným demagógom a všemožným manipulátorom budú vždy unikať.
Tatarka bol slobodný aj literárne. Priam s detskou radosťou sa pohrával s možnosťami jazyka, neváhal otvárať témy, ktoré vyrušovali alebo ktoré pôsobili ako tabu. Oslobodil sa od falošnej cudnosti či pokryteckej decentnosti, ktorou zvyknú slabí ľudia prekrývať temné stránky svojich charakterov. Tatarka svoje vnútorné pokušenia a démonov neodpratal kamsi do skrine či pod posteľ – postavil sa im hrdinsky čelom, zápasil s nimi a premohol ich.
Je ľahké povedať, že všetci máme nejaké pokušenia, omnoho ťažšie je ich aj jasne pomenovať. Túto slobodu Tatarka dosiahol. Pokušenia sú najsilnejšie vtedy, keď o nich nikto nevie, keď sú pred očami iných skryté. Pokušenia Dominika Tatarku sú pokušeniami, ktoré sa už pred inými nemôžu schovávať.
No Dominik Tatarka je aj človek neuveriteľného zápalu, ktorý Peter Zajac nazval jeho entuziazmom, zanietenosťou. Tatarka sa stavia váhou svojej osobnosti proti sociálnej letargii a malátnosti, proti ľahostajnosti a pasivite. Burcuje ho k tomu jeho zbojnícka, pastierska, karpatská povaha.
V Navrávačkách s Evou Štolbovou to opísal celkom intímne svojou svojráznou čechoslovenčinou: „Plamen hoří. To som ti možno rozprával: mládenci a devy naložia nejakú kopu horľavého raždia. Podpália ho, všetci pritom tančia, smejú sa, potom stíchnu, stíchnu, posadia sa proti sebe, vieš, plameň vo vatre hoří a stravuje sám seba. To je nejaká moja detská a pravdivá skúsenosť.“ Táto plamenná metafora definuje Tatarkovu osobnosť.
Keď Friedrich Nietzsche opísal dva typy ľudských postojov k životu, nazval jeden apolónskym a druhý dionýzovským. Ten prvý opisoval ľudí, ktorí všetko podriadia uhladenej, učesanej racionalizácii a nehybnému poriadku, racionálnemu nebu, v ktorom už niet ani drámy, ani farieb, ani pohybu. Druhý typ sa týkal tých, ktorí život potrebujú vnímať ako pohyb, ako energický ošiaľ, ako vášnivý tanec, ako rytmické dunenie bubnov a ako zápal. Tatarka bol jednoznačne človekom dionýzovského kultu.
„Pokušenia sú najsilnejšie vtedy, keď sú pred očami iných skryté.“
Môj prvý Tatarka, to boli Písačky pre milovanú Lutéciu. Mal som vtedy asi dvadsať rokov a tá kniha ma šokovala odvahou písať inak, ako písali všetci ostatní. To ma podnietilo, aby som potom čítal aj iné Tatarkove knihy. No Písačky pre mňa zrejme ostanú tou prvou „tatarkovčinou“. V nich sa nachádza aj jedna krásna pasáž o tajomstve, ktorá už nebude potrebovať ďalší komentár.
Tatarka píše – čisto autobiograficky, sám o sebe: „Môj život začína sa tajomstvom, dúfam, že sa uzavrie tajomstvom mojej smrti osobnej. Dovolávam sa našej reči. Podľa svedectva našej reči tajomstvo nie je to, čo sa skrýva. Ale naopak to, čo sa postaví do zápasu ako praveký lovec mamutov. (...) Človek sa okeril trávou, vstúpil do ľadového jazera a čakal na kŕdeľ labutí. Takisto utajením pohybu vyzýval medveďa. Poď, musíš prísť. Ty si môj život. Potom si ťa uctím, keď ťa zjem. Tajomstvo podľa našej reči nie je to, čo sa skrýva – ale čo tají v sebe odvahu k zápasu.“
Knihu Pokušenia Dominika Tatarku si môžete zakúpiť na našom e-shope.
Pokušenia Dominika Tatarku (Bratislava: W Press 2018)
Kniha desiatich rozhovorov, ktoré viedol Anton Vydra s Petrom Zajacom. Okrem kľúčových momentov v živote Dominika Tatarku sa dotýkajú aj jeho textov a spôsobu písania, no takisto základných motívov v jeho tvorbe. Popritom sa pred nimi odkrývajú aj širšie problémy slovenskej literatúry, kultúry, spoločnosti a politiky, a to najmä v 20. storočí, ako aj to, čo by sa dalo pokladať za typickú vlastnosť Slovákov. Pomenúvajú sa tak nielen osobné pokušenia a démoni Dominika Tatarku, ale aj pokušenia a démoni Slovákov.