Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pochmúrne až depresívne Berlinale

.peter Nágel .kultúra .film

Ako sa bude spomínať na 69. ročník Berlínskeho filmového festivalu?

Pochmúrne až depresívne Berlinale ICH WAR ZUHAUSE, ABER | PRESSFOTO NACHMITTAGFILM/BERLINALE ICH WAR ZUHAUSE, ABER

posledný rok riaditeľa Kosslicka. Doména nemeckých filmov v hlavnej súťaži. Vyradenie už naprogramovaného čínskeho filmu.  Prvý raz vyrovnaná genderová účasť v hlavnej súťaži. Absencia amerického filmu.  A hlavné medvede získali nefavorizované filmy.

„Súperenie s Cannes a Benátkami predstavuje permanentný stres. Nechcel som viesť festival s číslom tri. Domnievam sa, že sme zdatní konkurenti a vieme ponúknuť dostatočne príťažlivý program,“ obhajoval svoju koncepciu riaditeľ Berlinale aj v závere svôjho pôsobenia. Mala to byť veľkolepá rozlúčka. Dieter Kosslick končil ako riaditeľ Berlinale po 18 rokoch. Optimistické očakávania sa celkom nenaplnili. Hlavnú súťaž si pamätníci budú chcieť skôr vytesniť pre pochmúrnu, až depresívnu náladu vybraných filmov. O štatutárne ocenenia sa uchádzalo iba 16 titulov, čo tiež príliš neakcentuje význam a dôležitosť jedného z najprestížnejších festivalov na svete. 

Ambivalentný tón filmovej udalosti udal otvárací film Vľúdnosť cudzincov (The Kindness of Strangers). Uznávaná dánska režisérka Lone Scherfig predstavila nemastné-neslané rozprávanie o niekoľkých outsideroch v New Yorku, ktorí sa napriek rôznym životným peripetiam správajú k sebe nekonfliktne, až nereálne.

hľadanie pravdy a protikladov

Izraelský režisér Nadav Lapid sa po päťročnej prestávke predstavil so štvrtým hraným titulom Synonymá (Synonymes), ktorý si nečakane, ale podľa viacerých zaslúžene (získal aj novinársku cenu Fipresci) odniesol Zlatého medveďa za najlepší film. Dielo je inšpiratívne, novátorské, provokatívne, kontroverzné, so silným osobnostným i politickým presahom. Príbeh vychádza z vlastných spomienok tvorcu, keď ako 17-ročný odišiel z vojenskej služby a presídlil sa do Paríža. Chcel sa odstrihnúť od svojich koreňov, od tzv. izraelskej doktríny nezraniteľnosti, ktorú mu v armáde vtĺkali do hlavy, čo vnímal ako vysiľujúcu frustráciu. Aj hrdina jeho filmu Yoav aplikuje podobnú radikálnu metódu, aby sa vymanil spod svojho pôvodu. Nechce hovoriť po hebrejsky, jeho spoločníkom je vreckový slovník francúzštiny. Slovíčka si memoruje v hektickom zhone, rozostrené zábery ručnej kamery zaznamenávajú jeho frenetickú nestabilitu. Osamelosť, agresivita, traumatické spomienky, túžba po novom začiatku. Život a smrť v Paríži. 

„Je to môj osobný príbeh,“ ozrejmil 43-ročný Nadav Lapid. „Povedal by som, že pracujem až s primitívnym naratívnym vyjadrením. Film nemá veľa dejových zápletiek: príbeh mladého muža, ktorý niekam príde, snaží sa prežiť a odchádza. Zložitosť filmu tkvie v skutočnosti, že takmer každý okamih a udalosť sa reflektujú rozličnými odtieňmi protikladného významu. Ako svoj hlavný cieľ som sa snažil zachytiť pravdu vo vzťahu k istým okamihom. Tento kontrapunkt však nie je prostriedkom na vytvorenie autobiografickej fikcie.“ Originálny filmár sa zaradil k významným zjavom súčasnej kinematografie a po Zlatom medveďovi sa budú jeho ďalšie filmy spájať nepochybne s veľkým očakávaním.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.peter Nágel .kultúra
.diskusia
.neprehliadnite