„narodil sa blízko Sankt Peterburgu, žil vo Švajčiarsku, Francúzsku a Kalifornii, zomrel v New Yorku a pochovali ho v Benátkach. Do života vstúpil ako Rus, žil ako Francúz a zo sveta odišiel ako Američan. Učil sa od veľkých mužov devätnásteho storočia, spolupracoval s poprednými umelcami dvadsiateho a neprestáva zaujímať tvorivých duchov a ovplyvňovať naše životy ani dnes.“ Citát z knihy holandského skladateľa Louisa Andriessena a muzikológa Elmera Schönbergera Apollonian Clockwork výstižne rekapituluje život Igora Stravinského (1882 – 1971).
pestovaný imidž
Časopis Time zaradil v roku 1999 Stravinského medzi sto najvplyvnejších osobností 20. storočia. Skladateľ sa ocitol v spoločnosti Picassa, Corbusiera, T. S. Eliota, Chaplina, Sinatru, Dylana, Oprah Winfreyovej i Barta Simpsona (!). Ťažko povedať, ako by sa mu taký „panteón“ pozdával. Keď mu v polovici 60. rokov ponúkli prestížnu Erazmovu cenu, o ktorú sa mal podeliť s Benjaminom Brittenom, dotknuto odmietol.
V USA, kde v roku 1940 požiadal o štátne občianstvo, sa tešil renomé „Elvisa Presleyho klasickej hudby“. Táto sláva do veľkej miery zrkadlila fenomenálny úspech ruských baletov z prvej dekády nového storočia – Vtáka ohniváka, Petrušku a Svätenia jari. Dodnes patria k najhranejším, hoci on sám ich neskôr nazýval „lízankami pre publikum“.
„Stravinskij ešte vo vysokom veku pracoval desať hodín denne.“
Stravinského spoločenský status bol dôsledok premysleného budovania verejného obrazu, čo bolo v klasickej hudbe skôr neobvyklé. Koketoval s Hollywoodom, zvažoval rozhovor pre Playboy, rád sa ukazoval v spoločnosti celebrít vrátane Grety Garbo či manželov Kennedyovcov. Súčasne si starostlivo pestoval imidž intelektuála. „Ak je pravda, že sme intelektuáli, tak v oblasti, ktorá nám prislúcha, nie je našou úlohou premýšľať, ale konať.“ Táto veta, ktorú som často (a nielen ja) počúval z úst Ivana Paríka, patriaceho do silnej skladateľskej generácie hudobnej avantgardy 60. rokov, je zo Stravinského harvardských prednášok, ktoré v roku 1942 vyšli knižne pod názvom Hudobná poetika.
Stravinskij ešte vo vysokom veku pracoval desať hodín denne, pričom komponovanie považoval primárne za výsledok intelektuálnej a fyzickej práce, nie inšpirácie a fantázie. „Vlastné písanie diela, keď, ako sa hovorí, prikladám ruku k dielu, je pre mňa neoddeliteľné od pôžitku z tvorby. Nemôžem oddeliť duchovné úsilie od psychického a fyzického,“ vyznáva sa v Hudobnej poetike, kde zároveň postuluje dôležitosť pravidiel a disciplíny: „Čo ma zbavuje ťažkostí, zbavuje ma sily. Čím viac obmedzení si vnútime, tým viac sa vyslobodzujeme z pút, ktoré zväzujú ducha.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.