Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dvadsať rokov v Matrixe

.juraj Malíček .kultúra .film

Pred neuveriteľnými dvadsiatimi rokmi, v roku 1999, sa do kín dostal film, ktorý svojím spôsobom definoval našu prítomnosť. Predznamenal svet online reality, ktorá nemá jasné kontúry a zdravý rozum už v nej nie je tým, čím býval.

Dvadsať rokov v Matrixe CAPITAL PICTURES/PROFIMEDIA

 „Viem, že tam ste, cítim vašu prítomnosť. Viem, že máte strach, že sa nás bojíte. Bojíte sa zmeny, toho, že nepoznáte budúcnosť. Nebudem vám vravieť, ako toto všetko skončí, ale poviem vám, ako sa to začne. Keď zavesím tento telefón, potom ukážem všetkým ľuďom, čo nechcete, aby videli. Ukážem im svet. Svet bez vás. Svet bez pravidiel a nariadení, svet bez hraníc a obmedzení, svet, v ktorom je možné úplne všetko. Čo sa stane potom, to nechám už na vás,“ hovorí hlavný hrdina Neo v samom finále filmu Matrix. 

Dvadsať rokov stará snímka akoby predpovedala dnešný svet, v ktorom panuje kríza systému, kríza dôvery, kríza identity, kríza liberálnej demokracie, všeobecný pocit marazmu navzdory faktu, že sa máme tak dobre, ako sme sa dosiaľ ešte nikdy nemali. Tomu však už sami neveríme, lebo svet už nebude nikdy taký slobodný, ako v tých deväťdesiatkach, zavŕšených Matrixom a v Matrixe. Film, čo otvoril Pandorinu skrinku konšpirácií a nezavrel ju hneď, ale pokúšal sa nechať ju otvorenú v nasledujúcich dvoch dieloch. A tak sa môže zdať, že z nej vyšiel len ten sprisahanecký marazmus a nádej sa stále krčí kdesi na dne.

baudrillard a ďalšie filozofické -izmy

Matrix sa javil ako mimoriadne bystrý film a javí sa tak dodnes. Ba čo viac, javí sa ešte bystrejším, pretože viac-menej pohodlne a zrozumiteľne vynáša na denné svetlo mainstreamu relatívne komplikované filozofické idey a koncepty,  zároveň však upozorňuje, že je extrémne nebezpečné a hlúpe zostávať na povrchu. Teda tam, kde sa veci javia také, ako sa nám zdá, že sú, respektíve mohli by byť. 

Aj po dvadsiatich rokoch je Matrix stále dobrý akčný film, hoci tie vystreľovacie Nokie veľkosti tehly dnes naozaj pôsobia archaicky. Ale čo čakať od filmu, v ktorom je najspoľahlivejším pripojením do siete analógová pevná linka? Čokoľvek, čo chceme, vrátane mimoriadne rýchleho, povrchného a skresľujúceho úvodného kurzu do solipsizmu, (a)gnosticizmu, logického pozitivizmu a ďalších troch až deviatich -izmov, v závislosti od toho, s akým filozofickým slovníkom poruke sa na film budeme dívať. 

Musíme však spomenúť francúzskeho filozofa Jeana Baudrillarda a jeho knihu Simulácie a simulakrá z roku 1981. Rozvinul v nej svoj pohľad na postmodernú spoločnosť, ktorú definuje nový typ výtvorov. Svet sa už nedelí na realitu a jej obrazy, žijeme výlučne medzi obrazmi a pôvodnú realitu nepoznáme. Ani ju nemáme ako spoznať. Keď však Neo nájde heknutý softvér práve vnútri tejto Baudrillardovej knižky, akoby mu tým niekto chcel naznačiť, že predsa len vie, aká je pôvodná realita. Akoby si Matrix trúfal stať sa odpoveďou na Baudrillarda. Toto si však divák-dav nevšimol a už vôbec mu nenapadlo, že by bolo fajn si tie Baudrillardove Simulácie a simulakrá prečítať. Zato v ňom mohol zostať pocit, ktorý už aj tak podporoval jeho životnú skúsenosť: veci môžu byť naozaj iné, ako sa javia, metafyzika nie je štatistika a poznanie a skúsenosť nie sú synonymá. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite