Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tebe patrí tento svet

.eva Borušovičová .kultúra .literatúra

K Vianociam patrí dobré čítanie. Tento rok sme oslovili scenáristku, režisérku a spisovateľku Evu Borušovičovú, ktorej tento rok vyšla kniha textov Do plaviek a ktorá pre DAB napísala a zrežírovala hru Štefánik – Slnko v zatmení, aby pre .týždeň napísala originálnu vianočnú poviedku.

Tebe patrí tento svet SIMONA PILLOLA/PROFIMEDIA

mladý muž s bradou a dlhými vlasmi na seba pozrel v spätnom zrkadle a nasadil si čiapku hlbšie do čela. Už nesnežilo, ale poriadne mrzlo, keď v tmavej pracovnej kombinéze zaparkoval za rohom, vybral z kufra auta údržbársku tašku a prešiel k bráne do dvora rodinného domu. Tam pre istotu znovu zazvonil. 

Dom bol tmavý. Všade ticho. 

Vybral z vrecka mobil a navolil pevnú linku. Nechal zazvoniť desaťkrát. Nikto nezdvihol. Za tmavými oknami nebol žiadny pohyb. Muž strčil telefón do vrecka a sklonil sa k zámke. Mal už takmer otvorené, keď ho celkom zblízka oslepilo svetlo blesku z mobilu. 

„Mám ťa,“ zakričal hlas a muž zaregistroval malú postavu ako prebehla po plote a skočila do dvora.

Muž otvoril bránu.

„To bol mobil?“ spýtal sa.

„Hádaj,“ ozvalo sa z otvorených dverí domu.

Stál v nich chlapec, možno osemročný. Mal na hlave farebnú ušianku, na nohách papuče, okrem toho ešte pyžamo a na ňom vetrovku. Vyzeral nadšene.

„Ste Ježiško alebo opravár?“ spýtal sa chlapec.

„Daj mi svoj mobil a poviem ti,“ povedal muž a pohol sa za chlapcom dovnútra. Mal by okamžite vypadnúť, ale tú fotku v mobile tam nechať nemohol.

„Mne je to vlastne jedno,“ naširoko sa usmial chlapec a vyzliekal si vetrovku. „Som šťastný, že ste tu, nech ste hocikto.“

Muž váhavo vošiel do domu. 

Vyzeralo to tam divne. Akoby ten dom niekto vykradol. Chýbal nábytok, knihy v policiach, poháre vo vitríne, steny boli bez obrazov, okolo stola žiadne stoličky, namiesto gauča bol na zemi detský paplón a pred ním slepo zrnil starý prenosný televízor. Tam, kde bol pôvodne luster, teraz trčal z plafónu kábel, v dome svietili len stropné svetlá v chodbe a v kuchyni.

„Kde máš rodičov?“ spýtal sa muž.

„A vy?“ spýtal sa chlapec.

„V nebi,“ povedal muž.

„To je smutné.“

„Ani nie.“

Muž pozeral na chlapca. Mobil v ruke nemal. Musel ho niekam schovať. Do vetrovky? Muž ohmatal vrecká chlapcovej vetrovky hodenej na zemi. Boli prázdne. 

Pozrel na chlapca znovu.

Ten sa díval na muža s radostným očakávaním.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa muž chlapca.

„Lukáš,“ povedal chlapec. 

„Lukáš, kde máš rodičov?“

„To je zložité,“ povedal Lukáš. „Smutný príbeh. A hrozne dlhý.“

„Mám čas,“ povedal muž. Nebola to pravda a cítil, ako v ňom narastá nervozita. 

„Môjho ozajstného otca som nikdy nevidel. To máme možno spoločné,“ povedal Lukáš sprisahanecky.

„Čo?“ nechápal muž.

„Teda, ak ste Ježiško,“ doplnil Lukáš. „Ak ste opravár, tak nechajte tak.“

„Toto na mňa neskúšaj,“ povedal muž. „Kto som, to ti poviem, keď mi dáš mobil.“

„Nedám.“

„Dlho ma s tým nenaťahuj,“ varoval chlapca muž. „Mamu máš kde?“

„Najedla sa aj so sestrou dithiadenu a spí,“ oznámil mužovi Lukáš.

„Kde?“ 

„Tu,“ ukázal Lukáš mužovi veselo a viedol ho k otvoreným dverám izby. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite