spoločenské podmienky, za akých sa skutok na území bývalej NDR stal, sa príliš nelíšia od našich, najmä v niektorých okrajových regiónoch. Nárast agresivity a prijímania myšlienok násilia je aj u mladých ľudí na Slovensku varujúci. Preto sa trnavské Divadlo Jána Palárika rozhodlo inscenovať hru Andresa Veiel a Gesine Schmidt Kopanec napísanú podľa týchto udalostí a osloviť ňou najmä mladých divákov.
Hra ponúka faktografický záznam výpovedí hlavných účastníkov, holé svedectvo o tom, že nik neohrozuje človeka viac ako on sám. Nebudem tajiť, po prečítaní hry mi prišlo až fyzicky zle. Bola som otrasená. Túžila som ju okamžite vypustiť z hlavy, no proti vlastnej vôli som ju čítala zas a znova v nádeji, že neuveriteľné o ľuďoch možno pochopím.
alkohol, drogy a nenávisť
Na začiatku hry sú karty jasne rozdané. Vieme, kto je obeť, kto vrah a kto sú svedkovia alebo nepriami účastníci. Čím hlbšie však vnikáme do ich osobných príbehov, akoby sa hranice medzi nimi stierali a postavy si jednotlivé roly vymieňali. Ukáže sa, že každý z trýzniteľov bol v minulosti len slabé, znevýhodnené a sociálne vylúčené dieťa, ktoré si prešlo svojím peklom, čelilo výsmechu, násiliu i krutému poníženiu. S traumatickou skúsenosťou ostal sám, záchranca sa nenašiel. Sám sa z toho každý „liečil“ – tým, čo bolo na dosah: alkohol, drogy a nenávisť – voči sebe a najmä k svetu. Žiaden súcit nezažil a preto v ňom tento dôležitý antitoxín zla ani neožil. Mladíci postupne zatvrdli, prišli na chuť uplatňovaniu moci a začali násilie opakovať: vŕšili sa na slabších, pocit vlastnej bezcennosti rušili znehodnocovaním iných.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.