de Breova bratislavská operná prvotina, Romeo a Júlia (2015), nestroskotala len na nesúlade lyrickej partitúry s chladnou racionálnou koncepciou, ale aj na neschopnosti súboru herecky vyhovieť režisérovým nárokom. Verdiho Don Carlo, ktorým SND otvorilo predjubilejnú 99. sezónu, sedí de Breovej poetike omnoho lepšie. Na rozdiel od sentimentálnej Gounodovej „shakespearovky“ sa v ňom totiž skutočne rieši téma „vojna – viera – láska“, ktorá patrí k režisérovým operným leitmotívom. Don Carlo nie je iba drámou nenaplnenej, zúfalej lásky španielskeho infanta Carla a Alžbety z Valois, manželky jeho despotického otca Filipa II., ale aj skladateľovým návratom k politickému divadlu. Dusná atmosféra podozrievania, sledovania, strachu a mocenskej kontroly, ktoré sa režisér snaží navodiť dramatickým svietením a matematicky presnou choreografiou priestoru, tu má opodstatnenie. A predsa sa jeho koncepcia v značnej miere míňa účinkom.
pocit, že ste v činohernom divadle
K úspechu inscenácie, akou je tá de Breova, je nutné naplniť dve podmienky: (1.) nerozbiť starostlivo vystavanú, vysoko štylizovanú divadelnú muštru a (2.) naplniť ju potrebným vokálnym i hereckým výrazom. U de Breu má každé gesto, každý krok, každý pohyb tváre svoju sémantickú hodnotu. Ich dramatický účinok sa však dostaví len vtedy, keď sa racionálny obdiv k divadelnému perfekcionizmu spojí s emocionálnym zážitkom z hudobného naštudovania. Jednoducho, obraz i zvuk musia byť perfektne zvládnuté a dokonale vyladené. Čo je v slovenských podmienkach ťažko dosiahnuteľný ideál.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.