odpoveďou Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra ako túto zmenu zvládnuť a nešliapnuť do ďalšieho bahna, je vyvarovať sa minulých chýb, riešiť problémy súčasnosti a premýšľať lepší svet.
Umelecká rada zahraničnej časti aj kurátori slovenských inscenácií – MLOKi si dali záležať, aby viedli dialóg s domácim dianím. Rekapitulácie minulosti, snahy reaktivizovať občanov, ale aj možnosti revitalizovať prostredie či celú spoločnosť zas tvorili gro hustého sprievodného programu a napĺňali motto festivalu RE.RE. Nebola to vata medzi predstaveniami. Festival ponúkal diskusie o spoločnosti, premietania filmov, rozhovory so „živými knihami“, ktoré prežili neuveriteľné príbehy aj workshopy recyklácie. Témy inscenácií sa spájali s úvahami diskutujúcich aj s aktivitami v uliciach. No to, že festival sú veľké spojené nádoby, si mohol uvedomiť len ten, kto sa doň ponoril naplno.
Intenzita nedivadelného programu naznačila, že Divadelná Nitra kráča cestou hudobnej Pohody. Má to však háčik. Na Pohode si ľudia vopred kúpia lístok na všetko a potom v priestore relatívne malého areálu, vo veľmi obmedzenom čase, inhalujú program. Na Divadelnej Nitre si festivalové publikum, roztrúsené po celej Nitre, kupuje lístky na všetko zvlášť. Navyše, prísť počas bežného týždňa na umenie či debatu ho nedonúti nič. Iba ak vlastná potreba a zvedavosť. Aj preto sa zdalo, že sály počas niektorých zahraničných predstavení či Festivalový stan na Svätoplukovom námestí neboli vždy naplnené tak, ako by sa patrilo.
otroci virtuálnych svetov
Menší divácky záujem možno zapríčinilo aj to, že „iná“ divadelná forma automaticky neznamenala zábavné divadlo. Ako v predošlých ročníkoch, aj teraz uspokojila skôr tých, ktorí majú radi umenie, čo nezaspalo. Vo svete bežný formát lecture performance alebo divadlo bez herca sa aj v kontexte domácich „experimentov“ stále javí ako istá výstrednosť. Napriek na prvý pohľad málo atraktívnej forme zahraničná festivalová „star“ Rabih Mroué mal čím lákať. V oboch jeho dielach, ktoré uviedol na festivale, čelil témam, ktoré sa dotýkajú aj diania medzi Pieninami a Dunajom.
Bejrútsky vizuálny umelec v Piesku v očiach skúmal súčasné princípy manipulácie. Osvetľoval, ako ľahko sa stratíme v pieskovej búrke falošnej reality, aj keď sedíme doma za počítačom. Vytvoril inteligentnú esej – umeleckú prednášku a zároveň sa hral s divákom. Za stolom s vtipom a šarmom teoretizoval o tom, ako sa pečú propagandistické videá Islamského štátu, aby čo najviac zapôsobili na svoj cieľ. Ešte predtým demonštroval, ako si zahral v americkom kasovom trháku, ktorý sa stal súčasťou jednej z islamistických youtube agitiek. Vďaka prirodzenej sugestivite Mrouého sme mu zobali z ruky a len ťažko odhaľovali, čo z vypovedaného je a čo už nie je fikcia. Analyzoval manipuláciu a sám manipuloval.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.