ako sa vlastne prihodilo, že sa britský hudobník začal zaujímať o hudbu zo Slovenska? Čo bol ten prvý impulz?
Koncom 70. alebo začiatkom 80. rokov 20. storočia som si kúpil v londýnskom bazári platňu z vydavateľstva Opus, ktorá sa volala Prix de Musique Folklorique de Radio Bratislava 1974. Tento album dodnes patrí medzi moje obľúbené, obzvlášť skladba Musica pastorum od Svetozára Stračinu, nahratá v Experimentálnom štúdiu v Bratislave, ktorá je nádhernou zvukovou kolážou tradičných nástrojov a zvukov. Práve tu som prvýkrát počul zvuk fujary.
čo je na fujare podľa teba také osobité?
Nádherná harmónia dychu a dramatická divokosť prírodnej, nie dokonale vyladenej stupnice. Okrem toho je to, samozrejme, nástroj, ktorý naozaj pôsobivo vyzerá, no ja som sa doňho a do jeho zvuku zamiloval ešte skôr, než som ho videl. O pár rokov neskôr som si zadovážil aj vlastnú fujaru a hrám na nej dodnes.
o tebe je známe, že sa zaujímaš o tradičnú hudbu rôznych krajín – napríklad Fínska, Nórska… Je v slovenskej hudbe niečo špeciálne, čo ju pre teba robí príťažlivou?
Keď som počul tú Stračinovu skladbu, páčilo sa mi na nej najmä to, ako jednotlivé zvuky a nástroje spolu splývajú, ako sa navzájom prelínajú. Bolo mi jasné, že ide o avantgardnú skladbu, no neskôr som zistil, že tento princíp sa často nachádza aj v slovenskej ľudovej hudobnej tradícii, hlavne pri hre na fujaru a koncovku. A páči sa mi aj miestny spôsob spevu, najmä zo Šumiaca, kam ma pred pár rokmi pozvala mladá speváčka Dajana Margetová – najskôr ako novinára, a potom aj ako hudobníka.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.