v úvode knihy Franta Kocourek – král železa a srandy porovnáva autor Jiří Vondrák svojho hrdinu s Josefom Švejkom a Járom Cimrmanom. Nie je to vhodné prirovnanie. Vymyslený Švejk je svetový fenomén, vymyslený Cimrman je československý fenomén, skutočný Kocourek bol fenoménom predovšetkým lokálnym. A to napriek tomu, že občas vystupoval v celoštátnej televízii ako profesionálny silák (ohýbanie železa v rukách, rozbíjanie kameňa na hrudi, vyťahovanie klincov zubami).
Takto vystupoval aj v rôznych varieté v Rakúsku, Nemecku či Španielsku a priniesol si odtiaľ cenné ponaučenia. V jednom zo svojich čísiel ležal Kocourek ako fakír na doske s klincami, na prsiach mal stopäťdesiatkilovú nákovu a do tej búšil pätnásťkilovým kladivom asistent z publika. V roku 1968 jeden takýto asistent v Rakúsku trafil namiesto nákovy Kocourkovu hlavu. V roku 1971 iný rakúsky asistent pri štiepaní dreva na hlave netrafil drevo, ale opäť hlavu. Ponaučenie: je lepšie mať spoľahlivého stáleho asistenta a nevolať si ľudí z publika.
Ako kráľ železa sa Franta Kocourek dostal aj na dosky, ktoré znamenajú svet. A začal rovno v Shakespearovi. V štátnom Mahenovom divadle v Brne skúšali v roku 1971 Rómea a Júliu. Režisér chcel, aby Júlia (čerstvá maturantka Libuše Šafránková) v jednom momente skočila z balkóna vo výške asi troch metrov a aby ju dole niekto chytil. Ten niekto mal byť čo najsilnejší, a tak sa Kocourek dostal k úlohe sluhu Júliinej pestúnky. A režisérovi sa tak zapáčil, že ho neskôr angažoval v podobne významnej úlohe aj v ďalšej Shakespearovej hre.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.