podobne ako pred dvoma rokmi pri spracovaní Bergmanovho filmu Fanny a Alexander, priblížil režisér divadlo kinu. Kritici vtedy vyčítavo zdôrazňovali, že princíp „opajcol“ od Nemca Franka Castorfa. Amslera obhájila koncepcia. Jeho inscenácia viedla dialóg s filmovým kultom. Aký zmysel našiel princípu live camera v ruskom traktáte o slobodnom myslení, dopadoch súkromných tragédií na historické deje a preceňovanej sile moci, ktorý pátra aj po príčinách súčasných kríz?
obohatená divadelná ilúzia
Amsler opäť vstupuje do dialógu. Nevytvoril vlastnú dramatizáciu, siahol po adaptácii, ktorú desať rokov po vojne inicioval iný Nemec, režisér Erwin Piscator. Javisko má „okrem trojrozmerného ľudského stvárnenia k dispozícii aj dvojrozmerné filmové stvárnenie... Potrebujeme len energiu na použitie týchto prostriedkov a objavíme nový svet vo svojej totalite.“ To nie je tvrdenie Amslera z bulletinu. Úryvok patrí manifestu Piscatora, ktorý v minulom storočí modernou technikou upgradoval divadelnú ilúziu. Režisér Vojny a mieru jeho posolstvo posúva ďalej. Aj preto obyčajné dokrútky nestačia a činohru prekladá obrazmi živej kamery. Po detailne vypracovanej scéne Juraja Kucháreka (v zmysle kontrastného názvu románu sa blatisté bojisko vpíja do vojnou poznačeného salónu) sa obratne pohybuje takmer neviditeľný kameraman s ručnou kamerou. Na projekčných plochách vidíme rozochvené obrazy. Tie raz efektne zobrazujú bojovú riavu, inokedy jemné odtiene emocionálnych poryvov. Amsler má teda k dispozícii nie jedno, ale hneď viacero javísk.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.