problémy palestínsko-izraelského konfliktu sú také neprehľadné a čiastočne zatienené inými konfliktmi na Blízkom východe, že sledovať práve tento konkrétny už väčšina vzdala. Dalo by sa povedať, že konflikt sám zadefinoval identitu tohto územia. Takéto videnie je, samozrejme, trochu nefér a Palestína nie je iba o bojoch Hamásu s Fatahom či konflikte s Izraelom. V tomto regióne sa síce zdá skoro všetko politickým aktom, no existuje tam predsa len aj láska k životu a umeniu. Keď som tam prišla, videla som aj inú tvár Palestíny.
Palestínske autonómne samosprávne územia, ako znie oficiálny názov Palestíny, to sú často utečenecké tábory, ktoré vznikli prvýkrát v roku 1948 a v druhej vlne okolo roku 1967. Väčšina ľudí vtedy odišla zo svojich domovov s kľúčmi v rukách a s vedomím, že to nebude trvať dlho a o pár dní sa vrátia domov. Z pár dní sa stali mesiace, z mesiacov roky, z provizórnych domovov sa stali domovy trvalé. A z táborov vznikli mestá, ktoré už teraz existujú viac než 60 rokov.
„V Jenine sa vám nikto nebude nahlas sťažovať, no všetko sa dá vyčítať z vrások a očí tých, ktorí vám vyrozprávajú svoje životné príbehy.“
Tábory majú svoju vlastnú infraštruktúru, svoje obchody, školy, kultúrne centrá a ešte aj ulice majú názvy, ktoré však plnia svoju funkciu len pre tých, ktorí tam bývajú – na nijakej mape by ste ich nenašli. Celý tento výjav nedáva zmysel, človek sa snaží pochopiť, ako je vôbec možné, že niekde existuje také „clandestino“, a ešte je aj oficiálne pod ochranou Spojených národov. Niečo tu akoby nefunguje.
Inštitúcia tamojších utečeneckých táborov je pre Európana nepochopiteľná. Niekedy si ani nevšimnete, že sa práve nachádzate v tábore, len vaši kamaráti vám zrazu oznámia: „Jáj, a toto tu je, prosím, utečenecký tábor.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.