o tom, že sa Michel Houellebecq okrem písaniu venuje aj fotografii, sa vedelo. Menej už bolo známe, koľko toho nafotil a čo vlastne. Len nedávno, už ako slávny spisovateľ, totiž súhlasil so svojou prvou výstavou vo Francúzsku. Odvtedy vystavoval len párkrát. Jeho posledná výstava práve prebieha v bratislavskej Kunsthalle pod kurátorským vedením Florence Bonnefousovej.
nenávisť
„O Houellebecqovi sa vedelo, že voči fotografom prechováva zarytú nenávisť,“ píše v knihe Mapa a územie Houellebecq sám o sebe, alebo aspoň o postave s rovnakým menom a charakterom. Tá kniha je aj o fotografovi, o Jedovi Martinovi, ktorý uspeje fotením máp a sníva, že Houellebecq mu napíše text k výstave. Lenže krátko na to spisovateľa zavraždia. Medzi knižným Jedom Martinom a Houellebecqom je vnútorný príbuzenský vzťah, ktorý sa ukazuje už na prvých stránkach knihy: „...fotografi Jeda rozčuľovali už dlhší čas, a najmä tí takzvaní veľkí fotografi, ktorí sa domýšľavo tvária, že prostredníctvom svojich fotografií odhaľujú pravú tvár vecí a ľudí; neodhaľujú vôbec nič, jednoducho sa pred človeka postavia s aparátom a naverímboha cvakajú, prihlúpo sa pritom chichocú, až kým nenasekajú stovky záberov, a potom z nich len vyberú tie najmenej mizerné, veru, tak to robia tí takzvaní veľkí fotografi, všetci bez výnimky, Jed niektorých z nich osobne poznal a cítil voči nim len pohŕdanie, podľa neho boli asi takí tvoriví ako fotografický automat.“
Akým fotografom je samotný spisovateľ? V určitom zmysle je naozaj protikladom tých jeho „veľkých fotografov“, pretože podobne ako Jed Martin, aj on sa rozhodne zachytávať podivné veci. Tie fotografie pôsobia niekedy ako celkom obyčajné zábery z letnej dovolenky, ako spakruky zhotovené obrázky sídliska alebo obrieho priemyselného parku. Prevládajú sivé odtiene, atmosféra je ponurá, pokojne ju nazvime tichom pred búrkou. Všetko na tých fotografiách je nejaké mĺkve, pretože tam takmer úplne chýbajú ľudia. A ak sa aj kde-tu vyskytnú, sú len objektom medzi inými objektmi. Má to svoj dôvod, ktorý Houellebecq vyjadril v rozhovore pre francúzsky časopis Le Figaro v roku 2016, keď povedal, že ľudí nefotí práve preto, lebo fotografiu pokladá po všetkých stránkach za antiselfie. Pri fotografii sa vraj potrebuje pozerať na krajinu pred sebou cez hľadáčik, a nie tak, ako sa to robí pri fotení mobilom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.