v našich kinách sa tento dokument uvádza pod menom Eric Clapton: Génius na strunách, ale nie je to veľmi presné pomenovanie, pretože film nie je len o hudbe. Oficiálny názov Life in 12 Bars by sa dal preložiť ako Život v dvanástke. Pod číslom rozumieme bluesovú dvanástku, čiže klasickú hudobnú štruktúru, na ktorej stojí blues. A keďže tento hudobný štýl vyšiel z afroamerickej kultúry, je navždy spojený aj so smútkom a utrpením, pôvodný názov dokumentu je preto veľmi výstižný.
Clapton vyzerá ako vyrovnaný a rezervovaný chlapík v saku s upravenou bradou a slušivými okuliarmi, no za týmto zovňajškom sa skrýva bolesť človeka, ktorý si na ceste k osobnému šťastiu prešiel peklom. Hlavnú úlohu v tomto príbehu nehrá len jeho gitara, ale aj drogy, alkohol a ťažký osud. O tom všetkom rozpráva dokument americkej režisérky Lili Fini Zanuck. Na jeho konci si uvedomíme, že aj film, podobne ako nedávna autobiografická kniha, je vlastne terapiou – Clapton sa tak vyrovnáva so svojou ťaživou minulosťou.
nepravá sestra
Eric Clapton sa narodil 30. marca 1945 v anglickom meste Ripley. Vychovávali ho starí rodičia, o ktorých si pôvodne myslel, že sú skutočnými rodičmi. Až keď mu v deviatich rokoch nakoniec nepovedali, že jeho skutočnou matkou je vlastne žena, ktorá sa z času na čas objavila v ich dome a predstavili mu ju ako jeho sestru. Príbeh ako z Jóbovej knihy alebo antickej tragédie mladučkým Ericom otriasol až tak, že sa stiahol do seba a ľuďom prestal dôverovať. Ešte väčší šok zažil neskôr, keď raz do Ripley prišla na návštevu jeho skutočná matka, ktorá si medzičasom založila rodinu v Kanade. Ťažko si predstaviť, čo sa musí odohrávať v hlave chlapca, keď mu vlastná matka zakáže, aby ju nazýval matkou. Tieto traumatické okolnosti nakoniec mali silný dopad aj na jeho neskoršie problémy so vzťahmi a závislosťami.
Osud teda nadelil Ericovi alebo Rickovi, ako ho volali starí rodičia, úplne zlé karty. No bol tu jeden žolík, a ten sa ukrýval v umení. Eric odmalička výborne kreslil, ale neskôr ho začala lákať hudba. Hlavne blues. „Blues ma zbavilo všetkej bolesti,“ povedal hudobník, ktorý si od prarodičov vypýtal peniaze na prvú gitaru. No poctivo na nej začal cvičiť až ako pätnásťročný. Veľmi rýchlo sa zlepšoval. Zavrel sa do svojej izby a do nočných hodín si hrával do platní Muddyho Watersa, Little Waltera a B.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.