Neprevychovaná

niečo tu nie je v poriadku – tomu pocitu sa nedá pri čítaní útlej knižky Šest historií venkovského života od čínskej spisovateľky Jang Ťiang ubrániť. Prinajmenšom zo začiatku. Jej štýl je vzhľadom na opisované udalosti akýsi nepatričný, ale je to nepatričné tak jemne, že človeku to dochádza len pomaly. Vety sú jednoduché, popisné, bez veľkých emócií. Opisujú absurdné veci, ale nijako tú absurdnosť nekomentujú. Ich sila však nespočíva v bežne používanom reportážnom štýle, ktorý opisuje drastické veci civilným spôsobom, a tým ich brutalitu ešte umocňuje. Tu je všetko nejaké iné.

zeleninová záhrada

Jang Ťiang pracovala aj s manželom v Sekcii filozofie a spoločenských vied Akadémie vied. Ona v Ústave svetovej literatúry, on v Ústave čínskej literatúry. V roku 1970, keď pracovníci týchto ústavov absolvovali na vidieku prevýchovu vedenú Oddelením propagandy robotníkov a vojakov Ľudovej oslobodeneckej armády, mala ona šesťdesiat a on šesťdesiatjeden rokov. Na prevýchove spočívajúcej vo fyzickej práci, konkrétne napríklad v pestovaní zeleniny na výnimočne neúrodnej pôde, sa nezúčastnili spolu. V rámci Školy pre kádre boli ich jednotky (tak sa tam hovorilo jednotlivým ústavom akadémie) od seba vzdialené asi hodinu cesty. Vidieť sa mohli len počas návštev, ktoré boli povolené raz za desať dní.

Ako ilustráciu štýlu Jang Ťiang – známej spisovateľky a autorky divadelných hier –uveďme opis akejsi oslavy, na ktorej sa všetky vystúpenia týkali fyzickej práce: „Ďaľšia jednotka predviedla scénku o vŕtaní studne, na javisku stál celý ansámbel, ale nepredniesli ani jednu repliku, len stále dookola otáčali vrtákom za rytmických výkrikov ,Héj rup! Héj rup! Héj rup! Héj rup!‘ Všetci točili a točili, bez ustania točili vrtákom – s vŕtaním studne nebolo možné prestať, museli pokračovať dňom i nocou, jedným dychom dotiahnuť prácu do konca.