lásky jednej plavovlásky je film s ťažko zabudnuteľnými hereckými výkonmi Hany Brejchovej, Vladimíra Pucholta, Vladimíra Menšíka a mnohých ďalších. Viacerí z vás, vážení diváci, iste vedia, o čom píšem, a spomínajú si. Na tú zvláštnu esenciu trápnosti a autentickej absurdity, fascinujúcu prirodzenosť civilnej atmosféry príbehu neskúsenej a nevinnej plavovlásky, ktorá túži po troche lásky.
inscenácia príbehu, nie filmu
Inscenačné uchopenie divadelnej inscenácie v Astorke sa však v žiadnom prípade neriadi poetikou Formanovho filmu. To je mimoriadne šťastné riešenie. Vo výrazovej rovine tu vôbec nejde o extrémne civilné zobrazenie. Toho sa inscenácia úprimne a vedome zrieka, jej referenčným pozadím nie je film. Len príbeh, ktorý film priniesol. Čiže referuje o istom výseku reality, a to spôsobom svojím vlastným a pôvodným. Štylizovaným, v istom zmysle takmer až kabaretným.
„Pretože sa tu nájdu aj tínedžeri a prenikavý obraz ich správania, vzájomného zvádzania a celej trápnosti tohto veku.“
Štylizácia sa prejavuje v podstate na všetkých úrovniach inscenácie. Zatiaľ čo Dominika Morávková ako predstaviteľka plavovlásky Anduly využíva presvedčivo emocionálnu impulzívnosť bez toho, aby vybočila z hereckej prirodzenosti, všetky vedľajšie postavy mierne prehrávajú. Máme tu muža – motorku (Róbert Jakab ako Tonda), muža – pušku (Juraj Kemka ako Horár), muža – barlu (Matej Landl ako Plukovník), muža – gitaru (Peter Šimun ako Milda) a tak ďalej. Tieto vedľajšie postavy nielenže využívajú pre svoje postavy príznačné rekvizity, ale i rôzne zvuky a pazvuky, ktoré ich charakterizujú. Tento spôsob štylizovaného, občas naozaj kabaretného herectva je intenzívne prítomný aj pri ženských postavách (Marta Sládečková, Anna Šišková), ktoré akoby záviseli od svojich pestrých a vtipných kostýmov, štylizovaných do veselej farebnosti šesťdesiatych rokov, kde sa príbeh odohráva.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.