medzi tradicionalistami a modernistami prebieha približne od polovice 20. storočia zásadný spor. Môže režisér meniť dej, charaktery postáv či autorom dané historické reálie? Môže v opere škrtať, prehadzovať scény či nebodaj upravovať hudbu? Daniel Kramer, ktorý pochádza z USA, je zástancom „režisérskeho“ divadla, hoci je podľa neho dobré, že popri sebe existujú rôzni režiséri. „Opery boli predsa napísané v konkrétnom čase, v ktorom nejako fungovali. Ak režisér robí v roku 2018 Hamleta a za niečo stojí, mal by ho adaptovať, ibaže by mal radikálnu víziu, prečo neškrtať a nerearanžovať.“
Daniel Kramer hovorí, že ho baví, keď sedí v opernom divadle na klasickom titule, ktorého hudbu a dej pozná, a režisér ho šokuje. Vtedy zvedavo čaká, ako sa dej vyvinie.
Verí tiež, že niektoré opery si zásahy vyžadujú. Ako príklad uvádza škrt časti druhého dejstva Wagnerovej opery Tristan a Izolda, bez ktorého by pravdepodobne žiadny predstaviteľ Tristana neudržal formu až do konca predstavenia. Priznáva, že isté škrty urobili aj v pripravovanom Sadkovi.
No nebojí sa ísť ani do oveľa kontroverznejších projektov. V Anglickej národnej opere umožnil režisérovi zámenu pohlaví – muža bude hrať žena a naopak. Samotnú hudbu by však nemenil.
láska k divadlu
Daniel Kramer vyrastal v Amerike na ovčej farme. Prvú inscenáciu, ktorú videl, režíroval jeho otec, riaditeľ vidieckej školy v Ohio. „Rodičia doma počúvali Elvisa a Dolly Parton, sestra počúvala Michaela Jacksona. Jednoducho, americký stredozápad.“ Prvá opera, ktorú videl, bola Humperdinckova rozprávka Medovníková chalúpka, ale kľúčová bola jeho prvá dospelácka opera – Peter Grimes od Benjamina Brittena v Chicago Lyric Opera. Sedel úplne v strede auditória a okamžite pochopil. „To je presne ono: všetko spolu vytvára perfektný zážitok – čisté divadlo, čistý dizajn, spev obrovského zboru a veľký orchester, ktorý hrá veľké témy... Myslím, že je dôležité, aby sme stále mali na pamäti, ako a kedy sa rodí umelec.“
„Za osobitne dôležitú považuje komornú operu, v Anglicku veľmi populárnu, v malom priestore pre sto divákov.“
Otec predčasne zomrel a Daniel sa s jeho smrťou vyrovnával aj s pomocou divadla. To sa stalo jeho útočiskom aj miestom sebarealizácie. Od prvého momentu ho fascinovala „divadelnosť divadla“ – spoločné vytváranie kulís, kostýmov, masiek, make-upu. „Milujem dizajn, milujem farby, milujem obrazy ... ja chcem poéziu, chcem byť v spojení s tou prapôvodnou úlohou divadla, s prvotnou víziou divadla ako fantázie,“ tvrdí. Keď sám začal režírovať, už mu nestačili len tanec, scéna, kulisy. Jeho prvými prácami boli muzikály Falsettos a Jesus Christ Superstar.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.