Zomrel literárny kritik, publicista a prekladateľ Jozef Bžoch
Bžoch bol vyznavačom esejistického písania recenzií, ktoré mu podľa vlastných slov dodávalo krídla a pomáhalo tam, kde takzvaný vedecký prístup na výklad diela nestačil.
Bolo to niekedy začiatkom osemdesiatych rokov, keď sa na stránkach kultúry v denníku Ľud začali vyskytovať knižné recenzie Jozefa Bžocha. Spokojní milovníci literatúry mali každú sobotu zabezpečený pravidelný prísun kvalitných textov, no rovnako spokojný bol aj ich autor. Len menší okruh zasvätených totiž vedel a napäto sledoval, že ide o opatrný návrat Jozefa Bžocha do slovenskej literatúry.
Z nej ho vystrnadili normalizátori potom, ako sa koncom roka 1969 našla na ulici jeho zabudnutá aktovka s prepísaným textom z talianskeho časopisu Unita o sovietskej okupácii Československa. Vyšetrovaciu väzbu na ŠtB síce mohol po dvoch týždňoch opustiť, no súčasne musel opustiť aj svoje miesto v Ústave slovenskej literatúry a vo Výskumnom a vývojovom ústave prefabrikácií prekladal odborné články z francúzštiny a nemčiny. Ako spomínal, „od jednoliatej literatúry sa nedobrovoľne presunul k liatemu betónu“.
Samozrejme, nútene sa rozlúčil s možnosťou publikovania, zošrotovaný bol aj už hotový knižný výber z jeho kritických štúdií a esejí zo 60. rokov pod názvom Kontakty.
Vzormi boli Šalda a Matuška
Pravda, Bžoch vedel „vyrušovať“ už dávnejšie, na začiatku päťdesiatych rokov kritizoval schematizmus v slovenskej literatúre a svoje kritické texty zhrnul do knihy Podoby slovenskej poézie, kde poukázal na slabiny vtedajších prorežimových básnikov Pavla Horova, Jána Kostru či Vojtecha Mihálika, pričom prvému z nich venoval svoju ďalšiu knihu, Básnické dielo Pavla Horova. A keď už je reč o Mihálikovi, práve on bol pri tom a vysmieval sa mladému, devätnásťročnému Bžochovi, svojmu internátnemu spolubývajúcemu, keď si ten v jednom bratislavskom kníhkupectve kúpil slávny Zápisník F. X. Šaldu, legendárneho českého literáta, ku ktorému, podobne ako k Alexandrovi Matuškovi, sa Jozef Bžoch vždy hrdo hlásil.
Nemilá skúsenosť zakázaného literáta sa však nedotkla objektívnosti jeho práce, osobné osudy podľa neho nesmú byť v tomto smere prekážkou. Skôr ho utvrdili v presvedčení, že má pokračovať v tom, čo s najlepším vedomím robil dovtedy, kým ho nezakázali.
Hneď po páde komunistického režimu vydal svoje texty z osemdesiatych rokov v knihe Literárne soboty a usilovne a pravidelne uverejňoval svoje recenzie vo viacerých slovenských denníkoch. Ich čitatelia sa z jeho textov nielen dozvedali fundovaný názor na príslušnú knihu, ale rovnako si vychutnávali aj spôsob, akým boli tieto recenzie napísané. Jozef Bžoch vždy inklinoval skôr k esejistickému štýlu písania, dbal na estetiku viet, a neraz s úsmevom počúval názor, že čitateľov zaujal viac spôsob, akým písal, než to, o čom písal. Práve toto esejistické písanie mu podľa vlastných slov dodávalo krídla a pomáhalo tam, kde takzvaný vedecký prístup na výklad diela nestačil.
Od literatúry nemožno nič žiadať, iba čakať
Preferoval žáner novinárskej kritiky, lebo „vyžaduje rýchlu reakciu a rýchlu reakciu aj vyvoláva“. Bžocha mali radi nielen čitatelia, ale aj ľudia, ktorí s ním v novinách spolupracovali. Bol absolútne spoľahlivý, dochvíľny, a čo vedia naozaj oceniť redaktori, dokázal sa zmestiť do stanoveného rozsahu textu. Jeho na písacom stroji naklepané príspevky, ktoré s nenapodobiteľným šarmom vyťahoval z aktovky, boli „na riadok presné“. Ako sám vravieval, „obmedzený novinový rozsah ma núti k úspornosti vyjadrovania, ku kratšej ceste k podstate veci“. Ctil a aplikoval tézu Ivana Olbrachta, že jeden prívlastok je niekedy viac ako dva.
Jozef Bžoch rád zdôrazňoval, že od literatúry nemožno nič žiadať, iba čakať. „Videli sme, kam to viedlo, keď sa v minulosti literatúre všeličo prikazovalo a vnucovalo,“ vzápätí vysvetľoval. „Samozrejme, kritik musí hovoriť, čo je zle urobené, čo je zbytočné a čo chýba, ale to je tak všetko.“ O objektoch svojej kritiky hovoril, že to skôr ony si vyberajú jeho. Niektorým sa celkom zámerne vyhýbal, nepísal o nich („to je tiež vyjadrenie názoru“), ale zasa uznával fakt, že po napísaní nepríjemnej kritiky hneď vedel, že jeho hlas nezostal visieť vo vzduchoprázdne.
Tu načim tohto skromného človeka poopraviť, jeho hlas, neodmysliteľne patriaci do slovenskej literatúry od polovice minulého storočia, nevisel vo vzduchoprázdne nikdy. Svojimi zásadnými postojmi, espritom a príťažlivým štýlom sa Jozef Bžoch dávno a navždy zaradil k mienkotvorným osobnostiam našej kultúry.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
