dominik Tatarka patrí medzi slovenskými spisovateľmi k najradikálnejším prepisovačom vlastných textov. Jedno vydanie sa môže líšiť od druhého vydania tej istej knihy. Takže keď v antikvariáte natrafíte na staršiu, možno trochu zodratú knihu, neuspokojte sa s tým, že si zadovážite novšiu a zachovanejšiu. Pointa v novom vydaní môže byť oproti pôvodnému značne posunutá. Taký bol Tatarka – prepisovač. Nerobil to len po ideologických prevratoch, ale aj z estetických dôvodov, bol to jeho spôsob tvorby. Ako nejaké zrkadlo tohto prístupu dnes dostávame do rúk Tatarkovu autobiografiu Sám proti noci (v pôvodine Sám oprôť noci).
cesta knihy
Ak ste mali to šťastie, že sa k vám dostalo prvé vydanie knihy Sám proti noci, ktoré vyšlo v Mníchove v roku 1984 v českom preklade manželov Binarovcov, patríte medzi tých, ktorí už čo-to o tejto knihe vedia. Ak sa vám podarilo získať neskoršie pražské vydanie z roku 1990, boli ste na tom rovnako, pretože vydavateľ na ňom nezmenil nič. Potom vyšlo jedno slovenské, ktoré, žiaľ, nebolo najšťastnejšie zeditované a bolo súčasťou neautorizovanej „trilógie“ Tatarkových textov pod názvom Písačky; on sám však takú trilógiu vôbec nezamýšľal. Nové tohtoročné slovenské vydanie prináša prvýkrát Tatarkov text s autentickým redakčným spracovaním.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.