Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Viva Verdi!

.michaela Mojžišová .kultúra .kritika

Slovenská operná jeseň patrila Giuseppe Verdimu. Banskobystrická Štátna opera inscenovala populárnu Traviatu, košické Štátne divadlo uviedlo málo hraný maestrov epilóg, smiešno-smutnú komédiu Falstaff.

rozdvojená Violetta 

Kým slovenské predstaviteľky Violetty Valéry dodnes nosia krinolíny, pre európske divadlo La traviata dávno nie je posvätným hudobným reliktom z 19. storočia. Súčasní tvorcovia ju vidia ako expresívnu rodinnú drámu, vkladajú ju do drsného kontextu obchodu s bielym mäsom, prípadne jej prostredníctvom adresujú ostrú kritiku pokryteckej spoločnosti. Režisérka najnovšej banskobystrickej inscenácie Dana Dinková sa síce nevydala žiadnou radikálnou cestou, na autonómny výklad tragického príbehu o spoločensky neakceptovateľnom vzťahu parížskej kurtizány a chlapca z dobrej rodiny však nerezignovala. 

Dinkovej La traviata je monodrámou ženy, ktorá, nachádzajúc sa v priestore medzi časnosťou a večnosťou, prehodnocuje svoj život. Smrteľná agónia Violetty sa začína už v inscenovanej predohre, aby sa potom – ruka v ruke s činohernou dvojníčkou kostýmovanou ako femme fatale – vydala na „cestu tunelom“. Znovu prežíva hriešne radovánky obletovanej „dámy s kaméliami“, aj šťastné chvíle v náručí muža, ktorý ju po prvý raz v jej živote skutočne miluje. Neobchádzajúc Violettine hriechy a poklesky, no zároveň zohľadňujúc jej ušľachtilosť a obetavosť, Dinková priznáva hrdinke právo na spásu. V árii v treťom dejstve žiada Violetta o odpustenie Boha, a zároveň sa sama rozhrešuje, privinúc dvojníčku na hruď.  

Žiaľ, na prvej premiére (20. 10.) hendikepovala dobre mienenú, aj keď v detailoch občas nedotiahnutú divadelnú koncepciu slabá hudobno-vokálna zložka. Alfredo v podaní výrazovo jednotvárneho, intonačne približného a vokálne tvrdého talianskeho tenoristu Alessandra Fantoniho pôsobil ako emocionálne nezaangažovaný egocentrik. Ani pre domáceho barytonistu Šimona Svitoka (Giorgio Germont) nie sú kantabilné verdiovské frázy prirodzeným priestorom. Najprepracovanejší výkon ponúkla titulná predstaviteľka Katarína Procházková, aj keď nie vždy dokázala dať svojmu nosnému sopránu potrebnú vrúcnosť a vláčnosť. Korunu neštýlovému hudobnému vyzneniu však nasadilo tvrdé, verklíkovo valčíkové a mnohými orchestrálnymi chybami poznačené naštudovanie hosťujúceho Taliana Lorenza Tazzieriho. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite