Anton Vydra: kto tu vlastne ešte žije?
Je len málo filmov, ktoré tak veľmi upútali filozofov, že o nich písali knihy, teoretické štúdie, prednášali o nich na konferenciách aj pred študentmi a rozpitvávali ich do posledného detailu. Blade Runner medzi také filmy nepochybne patril, dokonca viac než Dickova kniha.
Už len meno hlavného hrdinu: Rick Deckard. Každému bolo zrejmé, že je to narážka na Reného Descarta, otca novoveku, áno toho, ktorý trochu namyslene tvrdil, že zvieratá (nie celkom ľudia!) sú vlastne iba veľmi umne zložené mechanizmy, stroje, v ktorých sa nachádzajú najrôznejšie maličké rúrky, kolieska a bohviečo ďalšie. Ľudí sa to netýkalo preto, lebo tých Descartes pokladal za „pánov a vlastníkov prírody“. Mýlil sa v tom rovnako, ako sa mýlil aj v iných veciach, napríklad keď v roku 1648 holandskému teológovi Fransovi Burmanovi dokazoval, že už vtedajšia veda bude schopná predĺžiť ľudský život prinajmenšom o poldruha storočia. Krátko nato Descartes zomrel. Ako 54-ročný! No v niečom zas až tak mimo nebol a oprávnene patrí k najvýznamnejším filozofom dejín. Povedzme aj v tom, keď si za spôsob poznávania zvolil cielené pochybovanie. A to súvisí aj s Blade Runnerom.
Blade runneri boli agenti, ktorí dokázali rozlíšiť človeka od geneticky vytvoreného androida (alebo replikanta). A mali aj povolenie vyradiť ho; nie zabiť, pretože zabíja sa len to, čo je živé, a replikanti predsa boli iba napodobeniny živého. Keď sa filmový Deckard stretne s krásnou Rachael a pomocou Voight-Kampffovho testu zistí, že je tiež len replikantka, nemá chuť sa ňou ďalej zaoberať. No keď sa ho Rachael opýta, či ten test použil aj na seba, zaskočí ho to. A tu sa Deckard a Descartes stretnú najviac. Pretože to bola práve Descartova otázka: Odkiaľ viem, čím vlastne som a že vôbec existujem? A ako viem, že svet okolo mňa nie je iba sen, prelud, chiméra? Väčšinou odpovieme pohotovo citovaním Descartovej slávnej vety (ironicky zaznie aj vo filme): Veď predsa myslím, takže aj som, nie? No fajn, ale Descartes na to šiel v skutočnosti trochu inak. Povedal si, že je mu celkom jedno, či to, čo sa okolo neho deje, je sen alebo skutočnosť. To sa podľa neho na začiatku s istotou rozhodnúť aj tak nedá. A napokon, práve to, že možno iba sníva, je kľúčom k všetkému: znamená to totiž, že existuje minimálne ako snívajúca bytosť. Takže slávna veta pôvodne vyznela takto: Snívam, a teda som. V Blade Runnerovi sa to celé posúva ešte do iného kontextu: Ako zistím, kadiaľ presne mám viesť ostrý rez, ktorý oddelí živé od zdanlivo živého? Na konci filmu to celé ešte viac zamotá tajomný Gaff, ten, čo tam stále skladal papierové origami. „A kto tu vlastne vôbec žije?“ opýta sa. Emócie sú málo, to, čo bolo treba pridať, sú spomienky a skúsenosť. No ukáže sa, že ani to nestačí. Záleží azda na tom segregovaní?
Lenže okrem Descarta sa v Blade Runnerovi odkrývajú aj iné témy, ktoré filozofov doslova pudili k premýšľaniu. Keď replikant Roy Batty nechutne zabije svojho stvoriteľa, doktora Tyrella, nejednému zíde na myseľ Friedrich Nietzsche a jeho slová o tom, že Boh je mŕtvy a my sme jeho vrahmi. A keď je už Boh mŕtvy, aký zmysel ešte má tento krátky, efemérny okamih života? O to viac táto otázka desí replikantov, ktorých životný údel je vymedzený štyrmi rokmi. Už len to, že si uvedomujú svoju smrteľnosť a usilujú sa ju predĺžiť (ako o tom kedysi sníval aj Descartes), z nich robí viac než stroje. Mimochodom, keďže sú dokonalejší, mohli by za tie štyri roky zvládnuť dať životu zmysel lepšie než my.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.