Palmy medzi levmi a medveďmi

zlatého leva za najlepší film získala minulý rok v meste na vode snímka Tá, ktorá odišla filipínskeho režiséra Lava Diaza. Nie je to kúsok, aký môžete bežne vidieť v našich kinách. Je čiernobiely, dosť dlhý (3 hodiny a 45 minút), režisér bol aj svojím scenáristom, kameramanom a strihačom a svoj príbeh, ktorý vyrozprával prostredníctvom filmovej reči pre seba typickej, pre nás exotickej, je pomalý i napínavý zároveň. Horaciu, ktorá strávila tridsať rokov vo väzení, náhle prepustia, lebo v starom prípade vyjdú najavo nové skutočnosti hovoriace v jej prospech. Spoluväzenkyniam i bacharkám za ňou bude smutno, mali ju rady. Svet sa počas jej neprítomnosti zmenil, ostrovnú krajinu sužujú časté únosy. Horacia zájde do domu, kde voľakedy bývala; ubytuje sa v penzióne; nájde dcéru a vydá sa hľadať aj syna. Medzitým ju však čaká zopár dôležitých stretnutí, najmä to s Hollandou jej zasiahne do života spôsobom, aký by nik neočakával.

Láska nie je iba mocná čarodejka. Je najmocnejšia zo všetkých. Koľko už filmov o nej bolo! A predsa sa dá znova a opäť a zas a celkom inak o nej zmysluplne nakrúcať. V podstate len prosté stretnutie dvoch ľudí a... toľká krása, neha, ale i dráma – v love story maďarskej režisérky Ildikó Enyedi O tele a duši (Zlatý medveď z Berlinale 2017). Odohráva sa v priestore, kde city musia ísť bokom, na bitúnku hovädzieho dobytka, smrť, vlastne poprava, potoky krvi naháňané stierkou do kanála, zdieranie z kože, vystrihovanie čipov z uší, pílenie kostí, obrovské telá zavesené na hákoch. On podniku šéfuje, je skôr starší ako mladší, jednu ruku má celkom bezvládnu. Ona je mladá kontrolórka kvality mäsa, dodržiava predpisy a zjavne má skutočné problémy pri nadväzovaní vzťahov, dokonca  nezvláda ani celkom obyčajnú spoločenskú konverzáciu so spolupracovníkmi; ani mobilný telefón nemá. Večer, keď ukončia svoje osamelé dni a ponoria sa do spánku, sníva sa im o zvieratách, živých, majestátnych, obdivuhodných. Behajú po lese, pijú vodu, dotýkajú sa čumáčikmi.