svoj pseudonym si Neruda zvolil ako štrnásťročný: „Otec za mnou sliedil a bránil mi v literárnej činnosti. Nechcel mať syna básnika. Aby som ho zviedol zo stopy, vybral som si priezvisko ,Neruda‘. V jednom časopise som našiel toto meno, o ktorom som spočiatku nevedel, že patrí veľkému, celým národom uctievanému českému spisovateľovi.“ Rovesník Laca Novomeského prešiel dlhú cestu od debutu Kniha súmrakov (1923) cez mohutný Všeobecný spev (1950) až po osem kníh veršov publikovaných po jeho smrti (1974). Medzitým bol diplomatom, komunistom, senátorom, vyhnancom, „plamenným obhajcom“ svojho ľudu a najmä básnikom-ikonou.
Nerudove básne sa priam fyzicky dotýkali svojich čitateľov – jedno, či ste siahli po najvydávanejšej zbierke Dvadsať básní o láske a jedna pieseň zúfalstva („Dnes môžem písať najsmutnejšie verše noci“), po Óde na cibuľu, alebo Zápisníku z Isly Negry.
kamarátska nobelovka
V krajinách komunistického bloku sa dlho uchovávala predstava, že Nerudove verše sú optimistické, že oslavujú život a históriu Južnej Ameriky. Zámerne sa mlčalo o jeho lyrike z konca 20. a prvej polovice 30. rokov 20. storočia, inšpirovanej zúfalstvom a nihilizmom. On sám na túto tému v rozhovore pre Paris Review v januári 1970 povedal: „Moja kniha Sídlo na zemi predstavuje temné a nebezpečné obdobie v mojom živote. Je to poézia bez návratu. Musel som sa takmer znova narodiť, aby som sa vedel od nej odpútať. Sídlo na zemi totiž neprimerane vyzdvihuje pocit, že život je iba mučivá ťarcha, smrteľné bremeno. Z toho zúfalstva, ktorého hĺbky podnes nepoznám, ma zachránila španielska občianska vojna.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.