ak by Edgar Wright nakrúcal subtílne sondy do ľudských duší, také tie vážne filmy, čo v nich akože naozaj o niečo ide a od divákov sa chce, aby intenzívne a hĺbavo rozvažovali o živote, nemal by čas skočiť ani na poštu. Furt by chodil po festivaloch a dostával na nich toľko cien, že by ich mohol rozdávať všetkým menej talentovaným kolegom. A že by ich našiel.
Lenže Wright to takto nemá, on sa filmom vyslovene baví, takým až plebejským spôsobom. Nakrúca výnimočné snímky, ktoré predovšetkým a úplne najviac ukazujú, čo to znamená dokonale zvládať filmový jazyk a nemať pri tom ambície riešiť krivdy sveta a odpovedať na zásadné existenciálne otázky.
vyvražďovačka o sile priateľstva a iné
Borges píšuci ružovú knižnicu, Van Gogh maľujúci karikatúry turistov na moste, Stravinský komponujúci reklamné podmazy. Akurát že Wright svoju čistú artistnú podobu nikdy neukázal, nikdy nenakrútil nič čiernobiele, trojhodinové, v čom by homosexuálny Afroameričan riešil náboženskú konverziu kvôli adopcii dieťaťa, aby na konci, keď sa mu to podarí, spáchal samovraždu. Zato nakrútil zombie vyražďovačku o sile priateľstva (Úsvit mŕtvych), veľkolepý akčný triler z prostredia britského malomesta (Jednotka príliš rýchleho nasadenia), videohernú bojovku o dospievaní a zodpovednosti (Scott Pilgrim proti celému svetu), scifíčko o invázii mimozemšťanov, čo ich spacifikuje partia kamarátov z mladosti na nočnom opileckom ťahu (Na konci sveta) a romantickú gangsterku bez skutočných záporákov, ale zato s pesničkami (Baby Driver).
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.