viedeň poslednej tretiny 18. storočia. Rakúska monarchia si ešte pamätá kruté osmanské nájazdy, no radosť z pominutej hrozby dáva zabudnúť na nedávny strach a Orient sa pre osvietenstvo stáva zdrojom umeleckých inšpirácií. Po módnej látke siahol aj Wolfgang Amadeus Mozart. V komickom singspiele (t. j. opernej forme kombinujúcej vokálne čísla s nemeckou prózou) Únos zo serailu sledujeme napínavé dobrodružstvo dvoch mileneckých párov: šľachtičná Kostanze so snúbencom Belmontem a jej komorná Blonde s Belmonteho sluhom Pedrillom sa snažia uniknúť z háremu pašu Selima. Treba podotknúť, že dievčatám sa v zajatí nevodí zle: paša zbožňuje Konstanze (zatiaľ) platonickou láskou a temperamentná Blonde si tvrdo drží na dištanc obmedzeného dozorcu Osmina. Keď ho Pedrillo opije, túžba po slobode sa napĺňa. Strážca háremu však utečencov dolapí a teší sa na ich potrestanie. V tomto momente Mozart predostiera humanistickú pointu v duchu osvietenskej filozofie: Paša Selim, hoc oklamaný a podvedený, obom párom odpúšťa a napriek Osminovmu odporu im darúva slobodu.
Myšlienka je to nepochybne vznešená a krásna, dnešná krvavá realita ju však posúva do roviny utópie. Nečudo teda, že angažovaní režiséri miešajú do Mozartovho idylického obrazu temné tóny a prehodnocujú ho v súvislosti so zverstvami Islamského štátu. Naposledy rozčerila hladinu európskeho divadla drsná inscenácia Martina Kušeja, premiérovaná na festivale v Aix-en-Provence len pár týždňov po Charlie Hebdo.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.