Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Obete väčšinou mlčia

.peter Bálik .filip Olšovský .kultúra

Slovenská filmárka Tereza Nvotová sa hneď na začiatku pustila do vážnych tém. Jej prvý hraný film Špina, ktorý teraz prichádza do našich kín, je o znásilnení. Na konci roka by sa mal konečne objaviť aj jej dlho očakávaný dokument o Vladimírovi Mečiarovi.

Obete väčšinou mlčia BORIS NÉMETH Tereza Nvotová hovorí, že Špinu od začiatku nechcela robiť ako dokument, ale ako príbeh dievčaťa, ktorému sa radikálne mení svet

pochádzaš z umeleckej rodiny filmárov a divadelníkov. Asi ti neostávalo nič iné, než začať študovať film alebo venovať sa divadlu, nie?

Mohla som predsa robiť všetky ostatné povolania. (Smiech.) Je to zvláštna vec, ani ľudia z týchto rodín tomu poriadne nerozumejú, prečo sa deti umelcov stávajú tiež umelcami. Asi preto, že žijú vo svete svojich rodičov. My sme s Dorotou vyrastali v divadle. Rodičia neustále riešili jednotlivé hry, ich témy a spracovanie. V momente, keď som začala komunikovať s okolitým svetom ja, prišiel mi ich jazyk prirodzený. Samozrejme, nie každý musí mať talent a nemusí to dopadnúť dobre. Ľudia si myslia, že tie deti to robia preto, že majú ľahší prístup k tomuto povolaniu, k peniazom a k sláve, ale v skutočnosti je to často naopak. Stretávate sa s neustálym posudzovaním a porovnávaním s rodičmi, očakáva sa od vás viac než od niekoho, kto do profesie vstupuje z úplne iného prostredia. Snažím sa to nevnímať, ale tak to je. Devízou zase býva to, že fungovaniu v tomto svete rozumiem. A preto možno nemám paranoju z toho, že môj džob je nestály a viem, že čím (pre mňa) zaujímavejšie veci budem robiť, tým budem mať menej peňazí. Aj kvôli tomuto všetkému sa lepšie cítim v Prahe, kde ma až tak s rodičmi nespájajú.

keď si mala šestnásť, utiekla si z domu a že vraj ťa hľadal aj Interpol. To muselo byť dosť husté. 

To by som nechcela rozmazávať. (Smiech.) Zamilovala som sa. Mala som šestnásť a ušla som do Prahy a už som tam zostala. 

vo filme je scéna, kde tínedžeri sedia na skupinovej terapii a majú toľko rokov ako ty, keď si utiekla z domu. Do akej miery si čerpala zo svojho života, keď si robila tento film?

Zo svojho života som čerpala dosť, ale skôr pocitovo. Nie je to zas tak dávno, takže si myslím, že nejako rozumiem pohľadu 17-ročných ľudí. A tak som sa s nehercami na detskej psychiatrii nechcela baviť z hľadiska nejakej autority. Komunikovali sme ako kamoši. Keď mi začali dôverovať a videli, že majú slobodu byť sami sebou, scény dostali úplne iný rozmer. Ja nemám rada taký ten trápiteľský režisérsky prístup, že musím niekoho zničiť aby dobre hral zničeného. Po skúsenosti s týmto filmom viem, že viac s hercami dosiahnem dôverou a slobodou. Niežeby som ich nechala robiť si, čo chcú, ale aby som využila to, čo v sebe majú, musím to objaviť, nechať sa prekvapovať a potom to sceliť do niečoho, čo dáva zmysel.

na filme je super, že sa ti do filmu podarilo dostať reč súčasných tínedžerov, ktorí často používajú vulgarizmy.

Paradoxne, to bol najväčší problém na slovenskom fonde, kde sme boli trikrát a vždy nám hovorili, že tie vulgarizmy sú príliš, že to tak nejde.

ako sa ti to podarilo presadiť?

Opäť som odovzdala scenár so všetkými nadávkami. Nechcela som vytvárať nejaký umelý svet, kde sa všetci slušne rozprávajú, keď to tak nie je. Premisou filmu bolo ukázať reálny svet tínedžerov. Často to práve poukazuje na vnútornú krehkosť, ktorú človek zakrýva hustým obalom. Zároveň to je aj nejaký únik zo sveta autorít, kde máte predpísané, čo máte robiť a ako sa máte rozprávať. Ja som to tak mala určite, a možno mám aj doteraz. 

v Prahe si na FAMU začala študovať dokument. Medzitým si hrala v niekoľkých filmoch a teraz debutuješ ako režisérka. Kto je Tereza Nvotová?

Všetko. Herectvo som nikdy nechcela robiť, ani som sa o to nesnažila, ale stalo sa, že som v krčme stretla režisérku Olgu Dabrowskú a v druhej krčme Zdeňka Tyca, ktorí ma oslovili, či nechcem hrať vo filme. Spätne to už lepšie chápem, prečo som bola obsadzovaná. Na to, aby niekto uhral mladú postavu, ktorá ide do všetkých výšin a hĺbok, režisér potrebuje niekoho so skúsenosťou, ale kto zároveň vyzerá mlado. Môže sa stať zázrak, že niekto má šestnásť a vie dokonale hrať, ale väčšinou sa využívajú starší herci. Bola som presne ten typ. Vyzerala som na trinásť, ale mala som dvadsať. Hranie ma baví, zbaviť sa na chvíľu tej zodpovednosti za všetky zložky filmu je príjemné, takže to rada budem ďalej robiť, ak ma niekto bude chcieť. Bohužiaľ, už začínam vyzerať na svoj vek. (Smiech.)

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite