je to tak trochu paradox, ale komplexná publikácia, ktorá by mapovala dejiny tohto média a vizuálnej kultúry ako takej v Európe doteraz nebola. Buďme úprimní, ani Európa ako jedna „entita“ zatiaľ ešte neexistuje, tak načo sa pechoriť s čímsi podobným, však? Omyl. Koncepcia tejto ambicióznej publikácie je iná.
nielen víťazi
„Dejiny píšu víťazi. To sa hovorí a je to aj pravda. A kto boli víťazi v oblasti fotografie? Tí, ktorí mali materiál, podmienky, ktorí boli ekonomicky silní, aby tie diela komunikovali a aby aj dejiny potom písali. Teda Francúzi, Nemci či Briti. A pre nich to, čo sa dialo na periférii z ich pohľadu – teda v Bratislave, v Rige alebo v Lisabone – nebolo zaujímavé,“ uvádza editor publikácie a riaditeľ Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave Václav Macek.
A skutočne, malé národy a štáty, dovtedy (nielen) vo fotografickej tvorbe zaznávané či prehliadané, sa začali najprv od 70. rokov, výrazne potom od 90. rokoch ozývať, pripomínať. Európu však od roku 1945 delili valy železnej opony, vládol tu priestor slobody aj útlaku, nebol ešte internet ani mobilné telefóny. Fotografia ako moderné médium zo začiatkov 19. storočia, ako univerzálny jazyk, ktorý nepotrebuje slová, slúžila síce ako svedectvo doby aj v Moldavsku či v Bielorusku, ale málokto o tom vedel. Až keď v roku 2005 vo Francúzsku vyšli Dejiny európskej fotografie, tak sa v nich prvýkrát objavili neznáme mená výrazných autorov. Ale stále to nebolo nič ucelené.
Knihu ocení každý, koho zaujíma svedectvo o pestrosti pojmu, ktorý dnes ešte iba definujeme – Európy.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.