pri odovzdávaní minuloročných Oscarov sa odohral jeden nenápadný, ale zato veľmi dojímavý okamih, keď na pódium prišiel osemdesiatpäťročný Ennio Morricone, aby si prevzal zlatú sošku za hudbu k filmu Osem hrozných. V jeho dlhotrvajúcej kariére to bolo prvýkrát, čo takto v Hollywoode triumfoval a zároveň sa symbolicky zmieril s americkým filmom, ktorý ho tak zradil. Naproti tomu sa Morriconeho mladší kolega a jeho veľký obdivovateľ Hans Zimmer, ktorý už vo vitrínke mal Oscara za Levieho kráľa, konečne odhodlal vydať vo svojich päťdesiatich ôsmich rokoch na svoje prvé koncertné turné. V životoch dvoch skúsených matadorov filmovej hudby tak nastali okamihy, na ktoré tak dlho čakali.
detstvo prežité s hudbou
Taliansky skladateľ Ennio Morricone vyrastal v malebnej robotníckej štvrti Di Trastevere, ktorá sa stala predobrazom v príbehoch mnohých talianskych neorealistov. Ennio zdedil hudobný talent po svojom otcovi – trubkárovi profesionálneho džezbendu. Ako zázračné dieťa sa naučil hrať na trúbke už v šiestich rokoch a nadobudnuté schopnosti zužitkovával, keď musel často chorľavého otca v orchestri zastupovať. Napriek skromným pomerom ho rodičia zapísali do Rímskeho konzervatória v Santa Cecilie.
Po vyštudovaní kompozície u skladateľa Goffreda Petrassiho si začal privyrábať ako aranžér pre televíziu a rádio. Objednávky, valiace sa jedna za druhou, bral iba ako fušky a sám seba videl v úlohe klasického skladateľa. Rozhlasové súbory však postupne zanikali alebo prestávali byť finančne atraktívne, zatiaľ čo film sa stával čoraz perspektívnejším. Zlom v kariére, ako aj v presvedčení ostať pri filme, nastal počas spolupráce s režisérom Sergiom Leonem, spolužiakom, s ktorým sa Ennio v detstve tak rád doťahoval o konkurenčných futbalových tímoch.
„Okresaný rozpočet spôsobil, že namiesto veľkolepého orchestra musel Morricone začať improvizovať.“
Za hrsť dolárov a Vtedy na západe boli pokusom. Štúdio týmto talianskym westernom príliš nedôverovalo, pretože si jeho šéfovia mysleli, že Američania nebudú chcieť prijať pohľad neamerického režiséra na tento takmer ľudový žáner. Okresaný rozpočet spôsobil, že namiesto veľkolepého orchestra musel Morricone začať improvizovať. Rozhodol sa použiť nehudobné zvuky ako praskanie biča, zavýjanie kojota či zvuk zvonov. Rovnako odvážne zaviedol do westernov elektrickú gitaru. Ľudia si najskôr ťukali na čelo, že ide proti logike dejín, ale zástupy nadšencov táto kritika nezaujímala. Medzi nimi bol aj dvanásťročný Hans Zimmer: „Nielenže bol film ohromujúcim zážitkom, ale tá hudba ma úplne dostala. Postavila sa mi do cesty a ja som odvtedy vedel, čo chcem robiť. Začínal som si uvedomovať, aký je Ennio Morricone výnimočný." Škoda, že to podobne nevnímali aj veľkí hollywoodski bosovia.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.