pred mnohými rokmi popravili pred očami žida Éléazara jeho synov a magister de Brogni ho vyhnal z Ríma. No aj svetský hodnostár prišiel pri nepokojoch o rodinu a zlomený vstúpil do kláštora. V roku 1414 sa starí nepriatelia stretávajú na námestí v Kostnici. Kardinál de Brogni netuší, že Éléazarova dcéra Rachel je jeho vlastným dieťaťom, ktoré žid zachránil z plameňov. A ona zase nevie, že jej milý Samuel je v skutočnosti princ Léopold, ženích cisárskej netere Eudoxie. Romantická operná zápletka ako vyšitá – kým ju nevezme do rúk režisér typu Petra Konwitschného a neurobí z nej angažované divadlo.
žiadna upotená agitka
Konwitschny pranieruje ľudskú neznášanlivosť bez toho, aby bol jednostranným arbitrom niektorej zo zúčastnených strán. Zároveň sa, s výnimkou Brogniho kňazského kolárika a Eudoxiinej modlitebnej knižky, vyhýba konfesionálnym znakom – na scéne niet krížov, kíp ani sedemramenných svietnikov. Ak by sa v librete nespievalo o kresťanoch a židoch, odohrávala by sa pred nami dráma nenávisti medzi modrými a žltými (takouto farbou rúk režisér odlíšil protivníkov), kde prví ťažia zo sily stáda a tí druhí odmietajú rešpektovať kultúru majority (Éléazar trieskajúc kladivom zámerne narúša sviatočný pokoj) a ich životným mottom je pomsta.
Asi najsilnejším obrazom inscenácie je finále tretieho dejstva. Po tom, čo Rachel vydesila kresťanov hrozbou samovražedného atentátu, sú všetci sólisti i zboristi postavení za továrenský pás. K žltým a modrým rukám pribudnú zelené i červené a s gradujúcou hudbou sa v odľudštenej strojovej choreografii rozbehne výroba bombových opaskov. Násilie sa vinie celou ľudskou populáciou, rasa či vyznanie nehrajú rolu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.