On zostal avantgardistom

spomínate si na svoje prvé stretnutie s Milanom Adamčiakom?

Michal Murin: Pred tridsiatimi rokmi. Dostal som výzvu na výstavu, ktorú organizoval Ladislav Snopko. Volala sa Pamiatky a súčasnosť (1986) a témou bola archeológia a bukovohorská kultúra, na ktorej sa odborne podieľal aj Milan. Keď Snopko videl, že s Petrom Machajdíkom robíme grafické partitúry, navrhol nám, aby sme sa s ním stretli. Boli sme za ním na SAV na jar 1987. Sedel za veľkým stolom v obleku s kravatou. Naša prvá otázka bola, či pozná Stockhausena, Cagea, minimal music. Keď povedal, že áno, tak sme sa ho spýtali, prečo to nepočujeme v rádiu a keď ich pozná, prečo informácie neposúva ďalej. Najprv sme sa len tak oťukávali. Niečo nepovedal on a niečo sme nepovedali my. O mesiac nás pozval nahrať skladbu do Elektroakustického štúdia v Bratislave a neskôr aj do filmu Sympózium dňa Sama Ivašku.

Lucia Gregorová Stach: Moja prvá spomienka je elévska. Ako študentka som sa v roku 1999 kvôli diplomovke začala stretávať s akčnými a konceptuálnymi umelcami vrátane Milana Adamčiaka, ktorí začali tvoriť v 60. rokoch. Pamätám si silný prvý dojem, uvedomila som si, že on zostal avantgardistom. Nerozprávala som sa s niekým, kto je pamätníkom avantgardy, ale jej protagonistom. Otvoril sa mi nový svet. Adamčiak bol pre mnohých z mojej generácie živým vstupom do akcie a konceptu. Bol zaujímavý a vzdelaný, ale aj komunikatívny a zvedavý na iných ľudí. Tak hneď odstránil generačnú bariéru a to bolo na ňom príťažlivé. Potom som ho stretla mnohokrát na vystúpeniach a akčných festivaloch, pri inštalovaní jeho výstav a vo večerných debatách.

bol Adamčiak tým umelcom, pre ktorého život a umenie boli jedna a tá istá vec?

Michal Murin: Umelcom a človekom zároveň. Preplietalo sa to. Keď prišiel do spoločnosti, kde sa bavilo o včelárstve, vytiahol z hlavy, čo o včelách vie a zaujal. Keď videl, že niekoho zaujíma umenie, hodil udičku, aký rozsah umenia ovláda, a diskutoval. Tým, že veľa vedel, ľahko sa mu surfovalo medzi rôznymi disciplínami. Porovnával ich a obohacoval o iné prvky. Napríklad, keď sa bavil o hudbe, vnášal do nej iné veci, ktoré nie sú blízke vzdelaným hudobníkom. Tým bol priekopnícky a zaujímavý. Prvé interview s ním som urobil už začiatkom 90. rokov. Náš rozhovor o vplyve Johna Cagea na jeho tvorbu je súčasťou Cageovho archívu v USA. Aj v posledných rokoch svojho života, keď žil na dedine, vedel upútať rozprávaním. Mal nezvyčajné postrehy na dedinský život a miestnym občas dochádzalo, že sa dá na svet pozerať aj inak. Nepoužíval ťažkotonážnu terminológiu, dokonca ani keď sa rozprával s kunsthistorikmi. Keď som s ním robil rozhovor do kníh, chcel som dať otázku o semiotike. Nepoužil odborné výrazy, trval na tom, že to musí byť zrozumiteľné, bez ťažkých slov, aby si to vedeli prečítať aj ľudia v krčme.

pochádzal z umeleckej rodiny?

Michal Murin: Jeho starý otec a otec boli debnári v Ružomberku. Robili sudy, potreby pre salaše, valašky aj dyhové obaly na bryndzu. Milan strávil detstvo v drevárskej dielni, čo znamenalo, že bol veľmi zručný, práca s drevom mu išla. Vidno to aj na hudobných objektoch, ktoré potom vytvoril.

ako sa dostal k violončelu?

Michal Murin: K hudbe inklinoval. Chodil na husle, ale povedali mu, že na husle začal neskoro a nedobehne to, nech si zoberie violončelo. Jeho mama ho v tom podporovala, kúpila mu aj písací stroj, čo nebolo v tom čase obvyklé, na ktorom neskôr naklepal experimentálnu a konkrétnu poéziu.

Lucia Gregorová Stach: Z rozprávania pamätníkov viem, že bol nadané dieťa. Už pani učiteľka na základnej škole v Ružomberku si všimla, že Milan je multitalent. Výborne kreslil, aj v rodine ho podporovali.

ako sa v Ružomberku dostal v tých časoch k experimentálnej hudbe?

Michal Murin: Tým, že hral na violončele a vymýšľal si rôzne zvuky, nejak ich potreboval zapísať. Nestačila mu notácia a intuitívne prišiel k vlastným grafickým záznamom. V roku 1965 ako 19-ročný prvýkrát navštívil Varšavskú jeseň, najprestížnejší festival súčasnej hudby vo východnej Európe, kde sa zoznámil s rôznymi skladateľmi, niektorí boli aj o pätnásť-dvadsať rokov starší. Tam sa utvrdil, že je na správnej ceste. Adamčiak vtedy odoberal asi 35 rôznych časopisov o všetkom možnom, ale hlavne o hudbe alebo literatúre, na ktoré si vedel privyrobiť tým, že hrával na husličkách po krčmách, na basgitare na spoločenských podujatiach. Existuje fotografia, ako hral na Silvestra v Textilných závodoch Vladimíra Iljiča Lenina v Ružomberku. Už v šesťdesiatom šiestom s kolegami založil sláčikové kvarteto, ktoré hrávalo súčasnú hudbu.

čomu sa najviac venoval v tých časoch?

Michal Murin: Paralelne robil viacero vecí. Neviem, kedy to stíhal, ale písal experimentálnu poéziu, kreslil partitúry a koncertoval. Veľký vplyv malo na neho priateľstvo s Róbertom Cyprichom. Medzitým začal nadväzovať priateľstvá s výtvarníkmi a,ko napríklad s Alexom Mlynarčíkom, spoluorganizoval Festival Snehu (1970) a neskôr na akcii 1. otvorený ateliér v roku 1970 spoznal všetkých neoavantgardných umelcov. Nebol izolovaný, ale komunikatívny. Zlom prišiel okolo toho sedemdesiateho roku.