písal sa začiatok deväťdesiatych rokov a keď sa povedalo Japonsko, akoby sa povedalo autá a elektronika. A ešte Gappa, Gamera a Godzilla, a zopár ľudí, nie viac ako dvaja z tisíca, by možno povedali Nintendo. Tínedžerom vládla železnou rukou MTV a keď sa povedalo japonská populárna kultúra, akoby sa povedalo juhoafrický kozmický program. Možno to aj jestvuje, ale nič ďalšie nevedno.
animáky pre dospelých, nielen porno
V rakúskych videopožičovniach sa začali objavovať prvé videokazety s animovanými filmami pre dospelých, Cream Lemon sa to volalo a bolo to výrazne iné ako nemecká animovaná pornografia. Menej úbohé, menej zúfalé, menej banálne. O rok sa pridali normálne filmy, no, nie normálne, ale filmy. Japonské filmy, horory, nevidené, nepredstaviteľné veci, trh s VHS bol obrovský, dopyt stále prevažoval ponuku.
V Nemecku začal vychádzať časopis Animania venovaný japonským popkultúrnym fenoménom manga a anime, a potom sa na VHS začali objavovať japonské animované filmy určené nie detskému, ale adolescentnému a dospelému divákovi pravidelnejšie. Prvá bola Akira a hneď po nej Ghost in the Shell, filmy patriace do zlatého fondu kyberpanku. Kyberpank? Poďme pekne poporiadku.
kyberpank – sci-fi a postmoderna v jednom
„Nebo nad prístavom bolo šedé ako mŕtvy kanál televízie,“ hlásal v roku 1984 William Gibson vo vizionárskom kyberpankovom románe Neuromancer. Mileniálna apokalypsa nadohľad, kyberpankeri si v miernom predstihu kúpili lístky rovno do prvej rady. Keď sa v prvej polovici osemdesiatych rokov rodil kyberpank, posledný skutočne veľký subžáner sci-fi, išlo v zásade o akési literárne hnutie, ktoré hľadalo ešte tesnejšie prepojenie medzi fantastikou tzv. novej vlny, výrazne poznačenej psychedéliou, vekom Vodnára a všetkými tými hippies rekvizitami vrátane mimoriadneho dôrazu na subjekt, a akýmsi umelecky progresívnym literárnym hlavným prúdom, ktorý ešte vtedy veril na svoje vlastné mimoriadne dobre znejúce označenie postmoderna.
No a kyberpank, reprezentovaný vtedy Rudy Ruckerom, Bruce Bethkom, Pat Cadiganovou, Williamom Gibsonom a Bruce Sterlingom, mal byť scifistickým pendantom postmoderny – akože sci-fi a postmoderna v jednom, literárne progresívna záležitosť, kladúca mimoriadny dôraz na jazyk, košatá, mnohovrstvová. Akurát LSD novej vlny sa vymenilo za heroín, batikované šatôčky za kožené bundy pankáčov a rozosmiate lenonky za tmavé zrkadlovky, lebo oči sú brána do duše a je riskantné nechať kohokoľvek do nich čumieť.
blade Runner, Neuromancer a šintoizmus
Vizuálnu estetiku mu pomáhal definovať Blade Runner Ridleyho Scotta a veľká jazda sa mohla začať. A začala. V Amerike, v Európe a predovšetkým v Japonsku, ktoré bolo v osemdesiatych rokoch presne tých technologickým gigantom, od ktorého sa dalo čakať všetko vrátane budúcnosti. Gibsonov Neuromancer tam prvýkrát vyšiel v roku 1986 a našiel svoju zasľúbenú zem. Manga Akira, akýsi komiksový protokyberpank, už tam vychádzal, ale ďalšia manga Kôkaku Kidôtai už bola Neuromancerom priamo ovplyvnená. Jej autor Masamune Shirow v nej rozohral veľkú epiku spájajúcu domácu japonskú šintoistickú tradíciu večnej ľudskej duše prebývajúcej vo forme ducha (Kami) s európskym filozofickým odkazom krajného subjektivizmu a voluntarizmu. Postavil príbeh, v ktorom umelé inteligencie hľadajú svoju ľudskú podstatu a zhusta pri tom trúsia metafyzické múdra, na ktoré doktorandi filozofie všade na svete dodnes balia študentky obedujúce v menze čiernu kávu a cigarety bez filtra.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.