poľský novinár a reportér Witold Szabłowski je už autorom niekoľkých kníh, no Vrah z mesta marhúľ je jeho najprekladanejším titulom. Ak sa chcete dozvedieť viac o tom, čím žije dnešné Turecko, tak tu nájdete všetko zachytené priamo z dejiska. A nepôjde len o politiku, náboženstvo, vraždy zo cti, ale aj o chúlostivé záležitosti, spojené s osobným a partnerským životom dnešných Turkov.
Szabłowského reportáže z Turecka sú pokusom, ako „preložiť“ skúsenosti Turkov európskemu publiku. To sa nie vždy dá, keďže aj jeho respondenti mu neraz odvrknú: „To nepochopíš, nie si Turek.“ No a presne na to som sa ho opýtal: Ako sa dá preniesť do nášho jazyka to, čo ani on sám nemôže pochopiť? Witoldovu odpoveď si tu dovolím pre jej zaujímavosť odcitovať celú:
„Slávny poľský historik a disident Bronisłav Geremek raz povedal, že to, čo nazývame európskou identitou, sa zrodilo v konfrontácii s Osmanskou ríšou v 17. storočí. Takže to, čo bolo pre Európu veľkým víťazstvom, totiž bitka pri Viedni v roku 1683, bolo pre nich začiatkom konca. Boli to totálne odlišné perspektívy, úplne iná skúsenosť. Čímsi celkom novým bol pre tureckú spoločnosť atatürkizmus (ak to tak nazveme). Je zaujímavé, ako hlboko sa vpísal do ich DNA – a to je tá základná otázka práve dnes, v čase, keď sa prezident Erdoğan usiluje spochybniť každú dogmu Atatürka a jeho republiky, a to nielen demokraciu, ale aj všetky druhy slobôd. Dokážeme rozumieť Turkom? Áno, ale len na určitej úrovni. No môžu Poliaci plne pochopiť Nemcov? A vedia Nemci plne chápať Fínov a Fíni zasa Slovákov? Nemyslím si to. V Turecku som strávil viac než dva roky a moja úroveň pochopenia ich života je asi taká, ako keď slintáš po trdelníku iba cez výklad cukrárne. Si už takmer tam, no to, čo v tej chvíli priam cítiš na jazyku, je celkom iné než to, ako to reálne chutí. A som presvedčený, že presne tak to funguje aj z opačnej strany.“
Ten Witoldov trdelník je krásny príklad toho, ako sa naše očakávania dostávajú do konfliktu s realitou. No je to najmä dobrý príklad škály nášho porozumenia cudzej kultúre. Je ako zdvihnutý ukazovák, ktorý jasne pripomína, že ak chceme rozumieť cudziemu svetu, nestačí ho len zďaleka pozorovať a potom vynášať prirýchle úsudky.
Vrah z mesta marhúľ je ukážkou pokusu priblížiť sa k pomyselnému trdelníku čo najbližšie a ak sa dá, tak z neho aspoň kúsok ochutnať. Szabłowski sa snaží Turecku porozumieť vďaka rozhovorom s rôznymi ľuďmi. Konfrontuje ich neraz s faktmi, ktoré pre nich nie sú vždy tým najsilnejším argumentom. Veľa zohrávajú emócie, predsudky, veľa mediálna manipulácia tureckých televízií.
„Je to ako pohľad na Turecko vždy z iného konca krajiny, ktorý nikdy nie je jednostranný. “
Szabłowski vstupuje aj na pôdu, kam by sa mnohí veľmi neodvážili. Stretáva sa s Adnanom Ağcom, bratom Mehmeta Aliho Ağcu, toho, ktorý 13. mája 1981 postrelil pápeža Jána Pavla II. O jeho príbehu však počúva aj z iných strán. Sám Ağca sa vyjadril, že na pápeža vystrelil preto, lebo mu to vraj prikázal Boh, lebo napĺňal proroctvo, ktoré niekto vykonať musel a vyložil si to tak, že to má byť práve on. Považoval sa za nového Mesiáša, ktorý sa narodil „v chudobnej rodine počas chladnej zimy v roku 1958 v Hekimhan pri Malatyi, ktorá vonia marhuľami“. Áno, odtiaľ ten názov. Szabłowski udržiaval komunikáciu s atentátnikovým bratom Adnanom ešte dlho, ale nie natrvalo. „Keď Mehmet Ali vyšiel na slobodu, aj telefón Adnana Ağcu definitívne zmĺkol.“
Zvlášť zaujímavé je čítať Szabłowského portrét prezidenta Erdoğana, pragmatického fúzača, ktorý navonok bez akýchkoľvek škrupúľ podáva ruku ženám na verejnosti, hoci v súkromí by ju nepodal ani vlastnej žene. Po Turecku s ním ide chýr o expertovi na zázraky, no čoraz častejšie aj presvedčenie, že ide o muža, ktorý uveril svojej neomylnosti a chýba mu patričný nadhľad (a preto sa súdi s každým, kto si z neho robí žarty). Popri jeho túžbe byť skôr autoritárskym tyranom než demokratom ho predsa len držia na uzde peniaze: „Erdoğan má biznis veľmi rád. Zakričí, nazlostí sa, ale neurobí nič proti záujmom ľudí, ktorí prinášajú peniaze.“
Lenže vláda a politici nie sú v Turecku vždy tou poslednou inštanciou. Halil Berktay, turecký historik, ktorý otvorene pomenoval vraždenie Arménov genocídou, použije v rozhovore so Szabłowským výraz „hlboký štát“. Má ním na mysli širokú sieť ľudí s armádno-byrokratickou mentalitou. Sú to nacionalisti, ktorí sú presvedčení, že „pre Turka niet priateľa, okrem samotného Turka“. Hlboký štát je veľmi efektívny v prekrúcaní faktov, v mystifikácii, a čo je najdôležitejšie, v tichosti určuje, o čom sa píše v učebniciach dejepisu.
Takto by sme mohli vyberať tému za témou, lebo v Szabłowského knihe je ich veľa. Je to ako pohľad na Turecko vždy z iného konca krajiny a nikdy nie je jednostranný. O tom, čo sa tam deje, hovoria zakaždým ľudia z oboch táborov. Skrátka, môžeme sa len tešiť, že Absynt už pripravuje aj ďalšiu Szabłowského knihu: Tancujúce medvede. Tá bude totiž o nás, o tom, ako sme sa v strednej Európe vyrovnali s pádom komunizmu.
Keď sa Witolda pýtam na to, čo mu povedali jeho tureckí priatelia na jeho knihu, odpovie takto: „Moja kniha nebola preložená do tureckého jazyka kvôli Erdoğanovi a tureckým politikom. No bol to najpredávanejší titul v anglických kníhkupectvách v Istanbule. Moji tureckí priatelia vravia, že je to trpká, ale férová kniha.“
Knihy, o ktorých píšeme, nájdete aj na Gorila.sk.
Witold Szabłowski: Vrah z mesta marhúľ.
Reportáže z Turecka. Preložil Juraj Koudela. Krásno nad Kysucou: Absynt 2017.