pred necelými štyrmi rokmi sa, a nie iba v umeleckej obci, pomerne búrlivo diskutovalo o Kirchhoffovej snímke Kauza Cervanová. Poctivá, umná, presvedčivá a dôležitá filmová investigatívna práca vracajúca sa k prípadu zavraždenia mladej medičky v roku 1976 a k príbehom nespravodlivo obvinených mužov. Režisér sa vtedy vyjadril, že ho zaujímala najmä pravda, nepokúšal sa rekonštruovať kriminálny prípad, snažil sa vytvoriť univerzálny obraz zločinu a trestu s výrazným politickým podtextom. Nie navidomoči, ale v niečom rovnaký druh snaženia sa zrkadlí aj v Kirchhoffovom najnovšom titule Diera v hlave, prelomovej slovenskej audiovizuálnej výpovedi o porajmos (požieraní, pohltení), teda o rómskom holokauste, tradične a signifikantne zaznávanom a podceňovanom. (Pri tej istej téme dosť nemastno-neslano prešľapoval Palo Korec v snímke To ta trať, 2002, keď sa vybral po stopách stavby železnice zo začiatku 40. rokov minulého storočia, na výstavbe ktorej sa podieľali stovky Rómov žijúcich na východe krajiny alebo násilne internovaných v okolitých pracovných táboroch.)
Kirchhoff sa Rómom vo svojej tvorbe venoval už skôr. Film Čierne slovo – Kálo lav (1999) na pozadí krátkodobej umeleckej misie výtvarníka Fera Guldana v osade Hermanovce vniká do „rómskej otázky“ prostredníctvom kontrastu. Na jednej strane asimilovaní Rómovia ozrejmujú korene sociálnej a kultúrnej biedy svojho etnika. Na druhej strane je život, šťavnatý, plnokrvný, úchytkom ulovený: deti za oknami, psy, zametajúca žena, tancujúca nevesta, muzikant v akcii, matka s bábätkom v náručí, nahaté dieťa, pozliepané chatrčky... Diera v hlave je – nielen z podstaty svojej témy – celkom iná.
Keď na začiatku hviezda filmu deväťdesiatnik Raymond povie čosi v tom zmysle, že oni, Rómovia, boli oddávna pre ostatných stelesnením slobody, ale sloboda im vždy bola ostatnými upieraná, mohlo by sa v kinosále rozsvietiť a bolo by ešte dlho o čom premýšľať. Ale nerozsvietilo sa. Putovanie autom, vlakom, električkou či traktorom po miestach, kde boli systematicky vyvražďovaní európski Rómovia, pokračuje. Dubnica nad Váhom, Osvienčim, Jasenovac, Szczurowa, Würzburg... Na niektorých z nich stoja pomníky. Na iných nestoja. Na plátne nezadržateľne pokračujú historky z rómskych pracovných a koncentračných táborov, schopné stať sa nočnými morami: bábätka zabíjané roztrieštením o stenu či zem, aby sa neplytvalo muníciou; čierny muž s čiernym vozíkom chodí ráno po baraku; hlina prikrývajúca čerstvý masový hrob sa ešte tri dni hýbala; bachar núti dieťa ochutnať ľudskú krv... Hovorí sa o mučiteľoch v lágroch. Zväčša to neboli Nemci. Boli to Slováci, Česi, Poliaci, Chorváti. Objavujú sa priam absurdné situácie: Nemka v tábore ochraňuje Cigánča pred ustašovcom. Na odľahčenie dva-tri vtipné závany: Don Quijot bol Róm, preto toľko chodil z miesta na miesto. A Obama je černoch a nevie sa, či je aj Róm.
„Kontúry obrazu rómskeho holokaustu nie sú natoľko precízne vykreslené, ako je to v prípade šoa.“
Robert Kirchhoff zjavne pociťuje nutkanie dotýkať sa neuralgických, doposiaľ nezahojených miest našich dávnejších či menej dávnych dejín. Obsedantne sa vypytuje na pravdu, na to, ako to bolo naozaj. Vyživuje sa oživovaním historickej pamäti. Cez konkrétnosť sa pokúša dostávať k univerzálnosti, fascinovaný zákrutami ľudskej pamäti. A zasiahnutý bremenom celospoločenskej, všeľudskej viny. Nepopisuje obete a pozostalých z odstupu, ako zoológ zviera v klietke. Navštívil ich, rozpráva o nich, lebo sa chce dozvedieť viac o sebe. Prispieť k možnosti zmeniť svet, povedané pateticky.
Kontúry obrazu rómskeho holokaustu nie sú natoľko precízne vykreslené, ako je to v prípade šoa. Uznaný bol až desiatky rokov po skončení druhej svetovej vojny (1982). Počet obetí sa dodnes iba nahrubo odhaduje v rozmedzí od štvrť do pol milióna. To nedostatočné zmapovanie má viacero dôvodov a čiastočne súvisí s charakterom rómskej kultúry. (Kultúry v širšom zmysle slova, nemám na mysli len piesne a tance.) A súvisí samozrejme aj s charakterom celej okolitej nerómskej kultúry.
Pamätníci tragických udalostí píšu knihy o tom, čo zažili. Aby to neupadlo do zabudnutia. Chodia po školách a iných miestach medzi mladých na besedy. Aj Rita Prigmore. Pochádzala z dvojičiek. Ako malá sa stala obeťou nacistického lekárskeho experimentovania. Pri oku má hlbokú jazvu. Aj niektorí ďalší hrdinovia z filmu ukazujú zjazvené miesta na hlave. Raz sa Rity jeden študent opýta: „Ako sa žije s dierou v hlave?“
Pamätníky nechodia medzi ľudí. A ľudia neveľmi chodia medzi ne. Spomínanie totiž neraz dosť bolí a dosť svedomie popreháňa. Dlažba pomníkov je popraskaná. Nápisy sú zapadané snehom, bielym, očistným. „Pamäť je zviera,“ povie vo filme Fedor Gál. Pamäť je v hlave. V pamäti môže byť diera. Nevykopané masové hroby dodnes ukrývajú tajomstvo, bojíme sa ho vykopať, istotne má silu usvedčiť vinníkov. „Zlo je zlo. Na to sa nedá pozerať nejakým postmoderným pohľadom," povie kurátor Múzea v Jasenovaci. Je väčšmi než zrejmé, že o veciach spojených s holokaustom sa neodporúča mlčať. Philomena Franz prešla Osvienčimom, Ravensbrückom aj Oraniengurgom. „Všetko sa opakuje. Bojím sa toho všetkého, ale v inom systéme. Chápeš? Nacisti už nie sú ako kedysi. Teraz prichádzajú iní. Iný druh nacistov. Zamaskovaní."
Diera v hlave (Slovensko, Česko 2016).
Scenár a réžia: Robert Kirchhoff. Kamera: Juraj Chlpík. Strih Jan Daňhel. Hrajú: Raymond Gurême, Fata Dedić, Nadir Dedić, Toti Dedić, Ladislav Welward, Ján Konček, Fedor Gál, Markus Pape a ďalší. 90 min.